Vyhľadávanie
Román spisovateľky a scenáristky Slavky Liptákovej prináša príbeh troch generácií sestier. Krajina matiek je rodinnou ságou odohrávajúcou sa naprieč 20. storočím až po súčasnosť. Spúšťačom rozprávania je smrť matky a táto udalosť spôsobí, že sa jej dcéry Agnes a Edita opäť stretávajú v rodnej Levoči.
Slavka Liptáková nie je na literárnej scéne žiadnou novickou, za ostatné roky vydala tri subtílne tituly, ktoré spája výrazná alegorickosť a záujem o detstvo či dospievanie. Jej prózy Chlapec bez mena (2007) a Dierožrút (2012) by sa dali žánrovo zaradiť k imaginatívnym či symbolicko-filozofickým rozprávkam, novela Nová oktáva (2020) tematizuje dospievanie mladej, umelecky založenej hrdinky. Toto biografické odbočenie má aj iný ako sumujúci charakter; postava dieťaťa a jeho špecifické videnie sveta je veľmi dôležitým hodnotovým prvkom aj v najnovšom počine Liptákovej, v generačnom románe Krajina matiek.
Ako napovedá už podnadpis, autorka rozvíja životné príbehy niekoľkých generácií spišskej rodiny Tischlerovcov. Úvodný rodostrom je vhodnou pomôckou pri zorientovaní sa vo vzťahoch jednotlivých postáv, ktoré obývajú časový priestor od konca 19. storočia po našu prítomnosť a ich osudy sa prelínajú v dvadsiatich troch nechronologicky koncipovaných kapitolách. Ešte signifikantnejší je názov románu, dominantná pozornosť sa dostáva najvýraznejšie ženským hrdinkám v troch generáciách. Samozrejme, nejde výlučne o ženský svet, Liptáková veľmi zaujímavo pracuje s opozíciou verejného a rodinného (intímneho) priestoru, ktorý však obsadzuje vždy rodovo homogénne a v zásade očakávane.
Verejný priestor, ten, kde sa odohrávajú „veľké dejiny“, je zámerne a bez výnimky spájaný s kruciálnymi životnými momentmi všetkých mužských protagonistov (napr. deportácie židovského obyvateľstva, kolektivizácia, väzenie za ilegálnu činnosť počas komunistického režimu a i.) a výrazne ovplyvňuje ich ďalšie osudy. Už tu je však zrejmé, že väčšia pozornosť sa bude, pochopiteľne, venovať „malým rodinným históriám“, hoci autorka naozaj zručne na malej ploche vystihuje charakteristické črty jednotlivých dejinných periód. Až zamrzí, že ich veľkorysejšie nerozpracovala. Evidentne ju väčšmi zaujímajú individuálne „malé osudy“ na pozadí „veľkých dejín“. Hlavnými hrdinkami sú sestry Františka a Margita (najstaršia generácia), Anna a Irma (stredná generácia) a Edita a Agnes (mladšia generácia). Je tu ešte Lena, jediná dcéra Edity, a jej dcéra Julka, ktorá je napriek detskému veku zásadnou postavou.
Sedem dospelých tischlerovských žien. Sedem sŕdc. Nevdojak človeku napadne Hronského zbierka noviel, vytvárajúca mozaiku odlišných a zároveň sa dopĺňajúcich nekonvenčných ženských portrétov. Liptáková ponúka podobný hlboký ponor do duší siedmich žien aj do atmosféry ich životného časopriestoru a úloh a prekážok, ktoré z neho vyplývajú. Podobne ako v takmer celom Hronského diele, aj v jej románe protagonistky ťažko hľadajú a nachádzajú aspoň kúsok šťastia; vzájomného sesterského porozumenia, jedno zlé rozhodnutie ich sprevádza ako tieň a úporne sa musia prebíjať ku katarznému vnútornému očisteniu. Ústredné postavy sú zahalené smútkom a nielen preto, že Agnes a Edita, ktorých opätovné stretnutie román rámcuje, sa schádzajú z dôvodu matkinho pohrebu. Práve ich stretom sa na povrch dostávajú nevypovedané rodinné krivdy či tajomstvá, boľavé útržky spomienok zo sveta minulého, v ktorom prežíva čosi neuzavreté, spôsobujúce medzi sestrami fatálnu trhlinu: „Agnes sa nestarala, dokonca takmer nepostrehla, že Editu zaľahol pocit krivdy. Tej, ktorá sa kedysi votrela do srdca Anne, keď čakala návštevu, ktorá neprišla, a namiesto svetla ju ošľahla tma. Tej istej, ktorá omínala Františku, keď myslela na Margitu, akoby to všetky tie ženy mali vpísané v osude. A budiž trhlina medzi vami, a bola.“ (s. 260)
Krivda naberá v rodovej línii vždy inú podobu, ale s každou novou generáciou sa nekompromisne opakuje. Je vôbec možné z tohto začarovaného kruhu vystúpiť, ak postavy nevidia východisko? Ale to, že si uvedomujú podstatu krívd, im pomáha niesť životné bremeno ďalej, hoci ich osobnostné limity a životná situácia im v náprave zabraňujú. Liptáková takto dômyselne preniká až k najzložitejším mechanizmom ľudskej existencie s empatiou pre slabosti jednotlivých hrdiniek. Lebo autorka vie, ako náročne sa „pochováva srdce“ a aká veľká rana po ňom zostáva: „V hĺbke srdca vedela, že má sestra pravdu. Ukradla jej slasť, ktorej sa ona dobrovoľne zriekla, pretože by neprežila odlúčenie, ktoré malo nevyhnutne prísť. A teraz si s tým nevedeli rady. Pripútané obe k tej istej hviezde, jedna milosrdným odmietnutím, druhá bezohľadnou obetavosťou.“ (s. 307)
Do tohto panoptika bolesti musí prísť niekto, kto má schopnosti pretrhnúť rodovú „kliatbu“. Zdanlivo to je Agnes, ktorej pozícia postavy zvonku, keďže prichádza po dlhšom čase domov z Talianska, dáva šancu pozerať sa na rodinnú situáciu nezaujato. Nie je toho však schopná; ukazuje sa, že jej odstup je len priestorový, menej už mentálny. Nositeľkou zmeny sa napokon stáva špecifická detská hrdinka, najmladšia žena v rodovej línii Julka, paradoxne, ale veľmi príznačne, dievča s poruchami správania a komunikácie, ktoré má schopnosť rozrušovať petrifikované rodinné príkoria. Jej inakosť jej umožňuje vidieť veci z inej perspektívy, než je perspektíva dospelých postáv. Dokonca by sa v súvislosti s ňou dalo uvažovať až o akejsi epistemologickej privilegovanosti.
Krajinu matiek odklína dieťa. Inak by sa to azda skončiť ani nemohlo. Ach!
Slavka Liptáková: Krajina matiek. Rodinná sága
Bratislava: Petrus, 2022
