Vyhľadávanie
100. výročie začiatku prvej svetovej vojny s množstvom jej dôsledkov je udalosťou, ktorá motivuje vydavateľov, aby ho vo svojej produkcii reflektovali. Jedným z prvých je Vydavateľstvo Slovart a román Tri brehy Dunaja. V minulom čísle KR sme však informovali napríklad aj o titule z Literárneho informačného centra Slováci pri budovaní základov Československej republiky a medzičasom nám vydavateľ Augustín Rosa poslal do redakcie pozoruhodnú memoárovú publikáciu Zápisky legionára (PRO). Očakávame však, že k výročiu sa bude viazať počas celého roka viacero vydavateľských projektov. Borošov román patrí do umeleckej literatúry, a tak na rozdiel od spomenutých kníh by mal byť zbavený snahy o väčšiu mieru dejinnej rekonštrukcie a svojím umeleckým stvárnením by skôr dejiny mal evokovať estetickým, čitateľským zážitkom z odhaľovania osudov postáv. Autor v sujete spracoval neveľký časový úsek konca roka 1918 a začiatku nasledujúceho roka s kulmináciou okolo tragického protestu 12. februára 1919 v Prešporku. Ide o turbulentné obdobie čerstvej Československej republiky, ktorá síce vznikla za rokovacími stolmi politikov a mocností, no v bežnom živote sa nemôže táto zmena udiať prelomovo, zvlášť nie v národnostne zmiešanom Prešporku ponorenom v stále živej atmosfére zaniknutého Rakúsko-Uhorska. Látka je zo strany autora vybraná perfektne, eskalácia napätia po príchode československej armády pôsobí ako vierohodný spúšťač dynamiky nasledujúcej situácie. S armádou prichádza aj dôstojník Michal, rodák z Malaciek, ktorého sestra Hanka slúži v rodine advokáta Pállaya, pričom sa zaľúbi do jeho syna Sándora – ten obhajuje záujmy Maďarov. Takže tu máme zápletku, kde sa láska
prieči sociálnym zvyklostiam a politicko-spoločenskej realite rozčesnutej na dve konfliktné strany zastúpené Michalom a Sándorom. Asi uznáte, že nie je v literatúre ničím nová. Rozvíja sa cez postavy, ktoré sú typizované, teda Michal je vojak československej armády, Hanka je slúžka, Sándor je zas presvedčeným organizátorom odporu obyvateľov Prešporka a nemenných pomerov zdedených po monarchii. Postavy strácajú rozprávačskú autenticitu, sú viac analógiou dejinných tendencií, alegóriou toho, čo sa vtedy dialo. Vedľajšie postavy schému iba dopĺňajú, napríklad Michalova priateľka Květka je z veľkopodnikateľskej rodiny, no jeho a Hankin brat Tomáš sympatizuje s ruskou revolúciou a komunizmom, Michalov kamarát Jirka je Čech a obhajca idey čechoslovakizmu. Boroš dejiny cez postavy vysvetľuje, sú príliš deterministické a ich nalinkované roly ústia do vopred jasného konca. Ten neodvráti ani priateľstvo Michala a Sándora, čo je voči typizácii a vzťahovej schéme jediný kompozične zaujímavý a problémový prvok. Ak by sme za tým všetkým hľadali autorský postoj, dopracovali by sme sa asi k tomu, že o svojom osude nerozhodovali pôvodní obyvatelia, ale rozhodli to za nich iní. Lenže to sme vedeli aj na začiatku, pretože tieto fakty sú známe, pričom sa na ne môžeme pozerať z rôznych strán.
Mal by som napísať, že Pavol Boroš vytvoril historický román, ale musím napísať, že v jeho podaní ide skôr o pokus o tento žáner. Mal by som teda napísať, že je to slabé, ale musím napísať, že ide o autorov debut a vstúpiť do literatúry 300-stranovým románom s ťažkou témou, to chce odvahu. Klobúk dolu! Z textu navyše cítiť pozitívnu snahu dostať tému do povedomia a diskusií v súčasnosti, a tak sa s ňou dejinne a občiansky vyrovnať. Z hľadiska stvárnenia a štylistiky však pôsobí naozaj zastaralo a nezodpovedá výrazovým možnostiam súčasnej literatúry. Dobre padne trpezlivému čitateľovi a milovníkovi histórie...
