Vyhľadávanie
Ostrieľaní znalci slovenskej poézie sa nepochybne zamyslia nad tým, či je názov Tri knihy nepokoja náhodne podobný Nepokoju od Miroslava Válka, alebo ide o zámerný čin. Sám autor sa v úvode priznáva: „Ak Vám názov i tvar tejto knihy pripomína jedno z vydaní knihy Miroslava Válka, nie je to náhoda. Dúfam však, že vzhľadom k jeho miestu v našej poézii ani trúfalosť.“ Publikácia nie je novinkou – súbor vyšiel v roku 1992 a teraz sa čitateľom dostáva do rúk jeho druhé nezmenené vydanie spolu s ilustráciami Jana Rostislava Stehlíka. Knihu tvoria tri zbierky: Miestopis (s van Goghovým uchom) (1985), Modlitby za Judáša (1990) a Pocestný a Papagáj(a) (1991).
V zbierke Miestopis môžeme nájsť kontrast typickej dedinskej drsnosti a čistoty i prostej nevinnosti. Občas pripomína verše Štefana Strážaya. Tematicky zahrňuje udalosti zo súčasnosti až po autorovo detstvo. Druhá časť Obrana mesta predstavuje istý posun: oproti rovnakému nedrevenému, neidylickému svetu dediny stavia básnik mesto. V tretej časti Odpúšťanie sa autor zaujímavo pohral s vnútornou výstavbou zbierky. Názov nasledujúcej básne nájdeme tiež v básni predchádzajúcej. Niektoré básne sú tak motivicky prepojené – vzniká myšlienkovo súmerný reťazec básní.
Druhá zbierka Modlitby za Judáša predstavuje tri navzájom prepojené cykly s biblickými postavami a udalosťami, ktoré nabádajú čitateľa k duchovnému hľadaniu...
Tretia zbierka Pocestný a Papagáj(a) je plná skrytých zmyslov a hádaniek, pričom čitateľ má možnosť dospieť k poznaniu, ktoré je pre Petríka typické a nevyhnutné. Pocestný predstavuje vo veršoch autora, kým Papagáj(a) je vymyslenou postavou predstavujúcou symbol opakovateľnosti...
Petríkovi je vlastná nezainteresovanosť. Je pozorovateľom okolitých vecí a situácií, vyhýba sa sentimentu. Popri irónii a cynizme často cítiť z veršov výčitku – básnik sa pozastavuje nad otázkami spravodlivosti, pokory a odpúšťania.
Petríkova poézia nie je poéziou vnútorného nepokoja, ale nepokoja svetového, ľudského, poézia univerzálneho typu zahrňujúca okolitý svet bez toho, aby mu autor podľahol. Petríkovi je vlastné skrývanie súvislostí a hra významov. Podľa neho má čosi pripomínať aj časy minulé, či už to zanechá stopu pozitívnu, alebo negatívnu.
