Vyhľadávanie
O tvorbe Václava Pankovčína sa hovorí predovšetkým ako o slovenskej verzii magického realizmu. Spája sa so špecifickou východoslovenskou perifériou a kurióznymi historkami, narúšajú sa v nej hranice medzi reálnym a fantastickým. Jeho romány sú vyskladané z kratších epizód vytvárajúcich obraz istého priestoru, nekladú dôraz na ucelený príbeh. K čitateľskej verejnosti sa opätovne dostávajú v treťom zväzku súborného diela vydavateľstva KK Bagala – Polárny motýľ. Priestor 3 x 4 (1997), K-85. Príbeh o prerušovanej mravčej ceste (1998) a pre autorovu smrť nedokončený text Lináres. Féria de San Augustín, ktorý bol prvýkrát publikovaný na pokračovanie v denníku Pravda v lete 2010.
Vysokoškolský Polárny motýľ ponúka mix naivných metafyzických úvah o svete a sebe v období vynárajúcej sa dospelosti, študentských lások, pijatík a príležitostného štúdia, ktorý sugestívne zachytáva špecifický svet internátov a študentského života. Vytvára obraz internátneho sveta ako samostatného vesmíru, ktorý je aj napriek všetkým neistotám, útlakom, drámam a ohrozeniam na živote (predovšetkým v podobe nízkych hygienických podmienok internátov a potenciálneho alkoholizmu) istou oázou v mori ošklivostí a obáv z neistej a obyčajnej dospelosti.
K-85 zachytáva iný priestor na okraji vylúčený z bežného života – pobyt v nemocnici pacienta trpiaceho pankreatitídou. Je popretkávaný historkami ostatných pacientov s typickým pankovčínovským očarením z rozprávania a v duchu tvorby 90. rokov metafikčnými exkurzmi do procesu písania v podobe „chlapa, ktorý mal premyslené romány“ (s. 262). Drobné náhľady do života pacientov tvoria kontrast k nemocničnému prístupu, v ktorom sú chorí tradične zredukovaní na fyzické symptómy a kódy diagnóz.
Lináres, z prostredia východoslovenskej dediny, ktorá tak ako „celá tá oblasť je jak z divých vajec alebo z iného sveta“ (s. 379), je dejiskom rôznych magických a parapsychologických úkazov – posadnutia diablom, starozákonní proroci, nesmrteľný vajda, exorcisti, vzkriesenia, morské oko s krvilačným malströmom, ktoré spája Slovensko s morom a je „vstupnou bránou do iného sveta“ (s. 338). Typické historky dedinských podivínov sa mali zliať v závere do epického súboja o „dušu“ dediny (pri čítaní na um chvíľami schádza kozmický horor H. P. Lovecrafta), ktorý autor nezamýšľal skončiť tak katastroficky, ako býva pri takýchto príbehoch zvykom, pretože „by to nebolo dobré, lebo nevnášaš do života nádej“ (s. 501).
Napriek odlišným témam a zameraniu jednotlivých textov – študentská romanca, nuda v nemocnici a kozmická hrôza na východoslovenský spôsob – majú viaceré spoločné črty, prítomné ostatne naprieč celou autorovou tvorbou – epizodickosť, úľuba v periférii, metatextualita či (pre V. Pankovčína asi najtypickejšia črta) prelínanie reality a fantastického, ale aj iných opozícií, v prípade románov napr. mesta a dediny.
Spoločným menovateľom všetkých troch románov je aj priestor – internáty, nemocnica, východoslovenské mestečko – do seba uzatvorené okrajové svety fungujúce podľa vlastných pravidiel, a to nielen geograficky, ale aj hodnotovo. Autorovu úľubu v marginálnosti cítiť aj z postáv obývajúcich jeho texty, ktoré sa vyznačujú vychýlením, vylúčením z „normálu“ – opakovane neúspešný samovrah a umývač mŕtvol z internátov, pacienti v nemocnici, bludmi trpiaca stará grófka, cimrmanovský vedátor, samozvaní proroci či rómski kočovníci z Lináresu. Prostredníctvom genia loci špecifických, periférnych miest, aspoň čiastočne vyčlenených z každodennej reality nastavuje kritické zrkadlo zaužívaným hodnotovým rámcom, niekedy citlivejšie, inokedy priamočiarejšie.
Polárnym motýľom cez večnú tému chlapca vydávajúceho sa na skusy do mesta s patričnou mierou očarenia novým prostredím, ale aj neistoty a straty koreňov sa tiahne leitmotív nespokojnosti a znepokojenia banálnym svetom každodennej reality, materiálnosti a absentujúcej citovosti (o napojení sa na tradíciu slovenskej literatúry 60. rokov sa v súvislosti s autorovou tvorbou hovorilo častejšie). V prípade Lináresu siahol V. Pankovčín po transparentnosti a línia je nešťastne vystupňovaná do zapálených (moralistických) kázní postáv o skazenosti sveta alebo aspoň súdobej spoločnosti, v ktorej sa len „bojuje o moc a peniaze […], bojuje sa o štátny rozpočet, o ministerské kreslá, o miliardové podniky“ (s. 436), pred ktorou nie je v bezpečí ani zabudnutý Lináres, v ktorom „medzi sebou bojujú dvaja poblúznení fanatici o to, kto získa viac duší“ (s. 436). V obdobnom duchu je spracovaná aj rómska tematika – začína večne putujúcimi kočovníkmi opradenými fantastickými legendami a končí prednáškou o dôležitosti rozmanitosti v kultúre.
Viera Prušeková v doslove hovorí o komunikatívnosti textov V. Pankovčína – v rámci jeho vlastnej tvorby, ako aj slovenskej literatúry 90. rokov. Texty sa pohybujú v medziach autorského rukopisu, sú zasadené vo svojom období, ako spoločensky tak aj literárne. Cítiť z nich autorove neutíchajúce nadšenie pre príbehy a ich rozprávanie, ktoré spolu s atmosférou autentickosti textov vytvárajú dojem otvorenosti voči čitateľom a vyvažujú niektoré nedostatky textov – či už je to, predovšetkým v poslednom románe, istá dávka publicistického glosovania, útrpných dialógov a pre niektorých možno aj teleologické dôkazy Boha, ktorým je láska.
