Vyhľadávanie
Kvety pre Algernona pôvodne vyšli najskôr ako poviedka, neskôr ich autor Daniel Keyes prepracoval na román, svojho času viackrát ocenený a viackrát adaptovaný do filmu. V Amerike etablovaná klasika, zaradená do povinného čítania na viacerých školách, u nás prvýkrát vychádza až tento rok.
Román je písaný formou denníka, respektíve záznamov o pokroku hlavného hrdinu, Charlieho. Charlie je tridsiatnik, mentálne zaostalý, no zároveň aj nadštandardne motivovaný študent špeciálnej triedy, ktorý sa na odporúčanie svojej učiteľky Alice Kinnianovej stáva súčasťou vedeckého experimentu. Po niekoľkých absolvovaných testoch je prvým ľudským subjektom, ktorému formou operácie zdvihnú viac ako dvojnásobne IQ. Jeho predchodcom je pokusná myš Algernon. Charlieho Algernon najprv frustruje – je to myš, ktorej sa musí intelektuálne vyrovnať a zo začiatku to nedokáže („Nikgdi pretím som nevedel že som hlúpší ako miš. Uš neksem pýsať správy o pokroku.“), no postupne si k nemu nachádza cestu na oboch úrovniach, intelektuálnej aj emocionálnej. Charlie je od Algernona závislý, keďže musí sledovať jeho regresiu, aby sa mohol s trochou šťastia vyhnúť tej svojej, zároveň sa s ním emocionálne stotožňuje – obaja sú outsideri, ktorých spoločnosť a lekári vnímajú len ako výsledky experimentu.
Charlie sa ako outsider narodil. S IQ 68 nikdy nezapadal medzi deti v škole, do ktorej ho mama posielala a po operácii s IQ zhruba 180 medzi tých istých ľudí znovu nezapadá. Stáva sa tak outsiderom z oboch perspektív – zvrchu aj zdola, a to v priebehu niekoľkých týždňov. Na vrchole svojho pokroku sa Charlie štiepi na dve zložky – intelektuálnu, nad ktorou má dočasnú kontrolu a emocionálnu, ktorá zostáva v rukách bývalého mentálne zaostalého Charlieho. V procese skúmania svojej minulosti sa tak protagonista a čitateľ musia vyrovnať s nedôveryhodným rozprávačom, ktorého predstavuje Charlieho minulé ja. Stretávame sa s ním v pasážach, v ktorých nový Charlie neverí doktorom, pretože starý Charlie si zle zapamätal inštrukcie k Rorschachovmu testu, ale aj v pasážach, v ktorých Charlie spomína na svoju mladšiu sestru Normu a v pasáži, kde sa s ňou po dlhom čase znovu stretáva – „Uvažoval som, či som niekedy spravil niečo, čo by vysvetľovalo matkin strach. Nič také som si nepamätal, ale ako som si mohol byť istý, že nemám za bariérami svojho zmučeného svedomia ukryté príšerné spomienky?“ Intelektuálny rast Charlieho má za následok, že už svojmu starému ja nemôže veriť – nedokáže sa spoľahnúť na svoju emocionálnu zložku, na fakt, že podľa svojich vlastných slov by „bábätku nikdy neublížil“.
Kým u Charlieho preberá kormidlo racionalita, emocionalita zostáva stále v rukách jeho bývalého ja. Hlavný hrdina sa tak na poli citov a sexuality nehýbe z bodu A. Prejavuje sa náhlymi výbuchmi citov, napríklad pri nepodarenom pokuse o telesné zblíženie s Alice. Autor funkčne pracuje so snom, prostredníctvom ktorého Charlie prežíva klasickú naivnú romancu. Daniel Keyes pomocou Charlieho nevedomia načrtáva, ako infantilne nazerá hlavný hrdina na vzťahy. Kým ružolíca deva a gavalier zo sna predstavujú jeho túžbu, naivnú a detinskú predstavu ideálneho vzťahu z rozprávkovej knižky, fakt, že meč, falický symbol, sa nachádza v rukách devy, vychádza z jeho strachu a neschopnosti naozaj zaujať úlohu plnohodnotného muža.
Postava Alice, veľmi dôležitá ako nástroj na skúmanie Charlieho citovej a sexuálnej zložky, zostáva práve tým. Nástrojom. V podstate viac materinská ako sexuálne žiadaná myslí v každom prípade na Charlieho dobro, aj keď to pre ňu, aspoň pravdepodobne, znamená utrpenie. Nevadí jej, že Charlie spáva s Fay, vlastne to rovno schvaľuje a podporuje ho v tom. Keďže je tento vzťah naozaj plastický a je len zdrojom citového pôsobenia na čitateľa, je otázny. Fay zase, naopak, predstavuje sexuálne žiadanú, no nezodpovednú ženu, ktorá Charliemu pomáha preklenúť problémy s jeho vlastnou sexualitou. Keď už nie je potrebná, autor sa jej zbavuje trošku nešikovne, hádže ju na starosti inému mužovi. Všetky postavy tak existujú výlučne preto, aby Charlieho niečo naučili alebo mu niečo dali a keď svoju funkciu splnia, odchádzajú do tieňov, z ktorých prišli. Fay, v istom zmysle tiež pokusná myš, pomohla Charliemu odomknúť jeho sexualitu. Matka so sestrou mu pomohli harmonizovať svoju minulosť. Charlie je neodškriepiteľne jediná postava, na ktorú sa autor hĺbkovo upriamuje, čo je síce možné zastrieť autorským zámerom, no na druhej strane tak môžu byť motivácie ostatných postáv často nerozlúštiteľné.
Kvety pre Algernona je sci-fi, ktoré uprednostňuje prvky vedeckej fikcie len ako nástroj na priblíženie alebo spoznanie psychickej hĺbky hrdinu. Daniel Keyes využíva svoje znalosti psychiatrie veľmi intenzívne, zároveň pre čitateľa absolútne zrozumiteľne. Či už sa ku knihe dostane čitateľ, ktorý hľadá uspokojenie na emocionálnom poli, alebo čitateľ pripravený pristupovať k dielu racionálne, obaja majú predpoklad odložiť Algernona zasýtení.
