Vyhľadávanie
V očakávaní dobrého
Marek Kupčo: Tri stromy, Bratislava, Sofa 2007
Autor v tematicky rôznorodých textoch svojej najnovšej knihy rieši závažnejšie otázky ľudskej existencie, ktoré ich evidentne presahujú, ale podniká aj nenáročné nostalgické návraty do vlastnej minulosti, z ktorej odpisuje aj odľahčené humorné príbehy takmer automaticky ako zo spätného zrkadla. Kupčove príbehy – zobrazené myšlienky, príbehy – návraty, príbehy – tvorivé cvičenia aj autobiografické momentky sa kladú do blízkosti citátov z I. Kanta, A. Camusa, či dokonca F. Castra. Autor svoje mnohotvárne príbehy, podobne ako v próze P. Vilikovského alebo inonárodných postmodernistov, formuje ako paralelné texty, ktoré, hoci sa javia ako odľahlé skutočnosti či toky myšlienok, vnútorne na seba odkazujú. Predovšetkým Kantove racionalistické zistenia sú kľúčom k príbehom, súčasne sa stávajú kľúčom k pochopeniu zmyslu a významu autorovej literárne spracovanej skúsenosti či zážitku.
Autor nás vedie do malých dejín jedného života, ktorý sa túži rozprestrieť, nadobudnúť grandióznosť v univerzálnej platnosti a nástojčivosti citovaných myšlienok. Niektoré jeho texty zostávajú v polohe rozpracovaných náčrtkov, akýchsi nevšedných úlomkov všedného dňa, ktoré sa Kupčo zjavne učil vylamovať u Daniila Charmsa. Vo všeobecnosti možno povedať, že autor rezignuje na veľké príbehy, z reality ho zaujímajú detaily, energia okamihu, sila náhleho poznania, inými slovami pestrosť a pluralita momentálneho diania, priesečníky časov a životov: „Musel sa rýchlo zbaliť. Minulosť neexistuje. Je len viacero osudov, fáz a etáp. Život sa skladá z okamihov a myšlienok. V hlave mu bili zvony“ (Etapa šialeného človeka).
Úspornosť výpovedí vedie autora k uplatneniu bezprostrednosti zobrazenia, k snahe zaujať už prvou vetou poviedky a k narácii od podlahy, preto nečudo, že slovo „prúser“ sa bežne vyskytuje v reči rozprávača, pokiaľ sú reflektované autorove zážitky z vojenčiny. S vtipným nadhľadom a na princípe milého nedorozumenia autor dokáže oslobodiť autenticitou prikované príbehy. Ide o komické poviedky o drobných zvrátenostiach socialistického zriadenia, ktoré sa napríklad prejavovali v pochybných výchovných originalitách: „pionierska rada na čele s táborovou vedúcou rozhodli, že musím stokrát na papier plniacim perom napísať: Na dievčenské toalety už nebudem nikdy chodiť močiť ani sa prechádzať. Tak prisahám!“ (Hanba socialistického sveta).
Osobitnú skupinu textov Mareka Kupča tvoria poviedky s autobiografickými prvkami s mladootcovskou tematikou, uprostred ktorej kontakt s potomkom odkazuje alebo pomáha hľadať zmysel života, vlastnú podstatu a poslanie, prehodnocovať priority: „Objavil som najcennejší poklad. Synovi vďačím za veľa: naučil ma počúvať a triediť veci na dôležité a zbytočné. Držím ho vysoko a pevne, smejeme sa, cítim jeho spokojný dych na tvári a predstavujem si, že o pár rokov bude takto môj syn držať svojho syna a budú sa tešiť z obyčajnej, jednofarebnej vrtuľky“ (Vrtuľa šťastia).
Krátke poviedky Mareka Kupča dokazujú, že málo môže byť niekedy viac a na druhej strane aj naozaj dosť. Najlepšie ich vystihuje parafráza jedného výroku Immanuela Kanta, ktorý nachádzame v tejto knihe. Knižný súbor Tri stromy vzbudzuje očakávanie dobrého, ktoré môže v budúcnosti vyrásť.
Jaroslav Vlnka
