Vyhľadávanie
Zostavil Rudolf Dobiáš
Prešov, Vydavateľstvo Michala Vaška 2010
Po stupňovaní teroru voči vlastnému obyvateľstvu po nástupe komunistov k moci viacerí, čo nesúhlasili s nastoleným režimom, sa uchýlil do podzemia. Najdlhšie, desať rokov, v ňom zotrval kňaz Andrej Slaninka, zatkli ho roku 1960. Udala ho jedna členka rodiny, u ktorej sa ukrýval. V šesťdesiatych rokoch sa časy už trocha zmenili, z piatich rokov, na ktoré ho odsúdili, si odsedel necelé tri. Neskôr sa dokonca vrátil k svojmu povolaniu – prihovoril sa zaňho niekdajší sovietsky osloboditeľ, ktorý prišiel na oslavy – akurát odpočinok si už neužil. Zomrel v deň, keď prevzal prvý dôchodok. Desiatky podobných príbehov z čias, ktoré sa nám javia čoraz absurdnejšie, pojal zostavovateľ R. Dobiáš do tretieho dielu antológie Triedni nepriatelia. Jednotlivé príbehy vychádzali zväčša v Našom svedectve, dvojmesačníku Konfederácie politických väzňov Slovenska, podaktoré ešte na začiatku 90. rokov v dennej tlači.
Ak aj režim polarizoval spoločnosť, neznamená to, že páchatelia a obete predstavovali jednoliatu masu. Pre labilnejší charakter bolo nešťastie druhého neraz priveľkým pokušením na to, aby odolal. Jedni napísali udanie na príbuzného, iní ochotne a výhodne odkúpili skonfiškovaný majetok. „Najviac ma bolí, že to robili vlastní moji rodáci,“ vzdychol si pri spomienke roľník M. Slivka, zatiaľ čo J. Mišún, ktorý strávil tri roky u pétepákov, nechápe, „prečo vtedy boli k sebe ľudia tak zákerní“. Ani väzni nestáli azda zomknutí v jednom šíku. Napríklad kňaza Š. Krištína zarmucovala „brutalita ŠtB, väzenskej stráže, ale i egoizmus, úzkoprsosť a nesvornosť niektorých spoluväzňov“. Cirkev bola osobitným terčom nevereckej ideológie, a tak neprekvapuje, že prvá časť Trpitelia pre vieru zaberá aj najväčší priestor. „Verte mi, viera v Boha a modlitba nám pomáhali prežiť,“ ubezpečuje V. Slávik, zatknutý pre tajné štúdium teológie. „Modlili sme sa aj za konfidentov, ktorí nás zrádzali, ba aj za tých, ktorí nám rôznymi spôsobom strpčovali život.“ Chýr o hroziacom zatknutí miestneho farára podnietil k spontánnym „ľudovým vzburám“ (tretia časť) na rôznych miestach Slovenska, potláčaným nanajvýš kruto.
Pre orálnu históriu je príznačná improvizovanosť vo formulovaní, nedopovedanosť, občas nelogické skoky, znaky, ktoré nie vždy fungujú aj v písomnej podobe. Rozprávač, zriedka majster pera, adresuje svoju výpoveď zvyčajne ľuďom, ktorí poznajú súvislosti, v opačnom prípade ostáva čitateľovi lúštiť, čo mal na mysli. Odstrániť sa dala i nejedna neobratná formulácia či nebodaj gramatické chyby. O politických väzňov, odvlečených či ľudí inak perzekvovaných stratila verejnosť časom záujem. Navyše ich počet ubúda, členskú základňu ich organizácie či skôr dvoch organizácií tvoria dnes najmä ich rodinní príslušníci. Už preto o význame takejto pripomienky, o potrebe uchovať autentické svedectvo z prvej ruky nemožno pochybovať.
Takmer všetci rozprávači či pamätníci sa dočkali pádu režimu. Pravda, následná satisfakcia bola už značne relatívna. „Roku 1991 ma rehabilitovali tí istí sudcovia, čo ma kedysi súdili,“ stroho konštatuje M. Slivka.
