Vyhľadávanie
Keď som sa začítal do znovu vydanej a doplnenej prvotiny Juraja Šebestu Triezvenie (Citadella 2015), už som dávno vedel, že ide o autora, ktorý má minimálne jeden vzácny dar – zmysel pre nenásilný a fungujúci humor, čo je vec, ktorú alebo máte, alebo nie a žiadne náboženstvo, svetonázor či lobotómia vzdelaním vám ju do hlavy nenatlačia. Juraj mal pri písaní svojej prvotiny výhodnú štartovaciu pozíciu, keďže ako Bratislavčan, vyštudovaný dramatik a bývalý kaviarensko-klubový „povaľač“ mal odžitý nejeden žúr, ale aj koncert, happening, nezávislé divadielko, výstavu a vlastne všetko to, čo sa ešte za minulého režimu a chvíľku aj v režime novom (z)viezlo popri oficiálnej kultúre a pre mnohých nielen bratislavských intelektuálov bolo inšpirujúce, podstatné, životodarné a oslobodzujúce. Práve táto skúsenosť je možno príjemným a aj pevným podstavčekom, z ktorého sa prozaik Šebesta začal rozhliadať a hádzať nám svoje slová, vetičky, poviedočky, skice, črty či príbehy. V nich je veľmi jasne viditeľné oko divadelníka vnímajúce absurditu, čaro, tragickosť či neuveriteľnú ľahkosť bytia danej chvíle a jej teatrálnu divadelnosť, čo je obecne známy pocit, ktorý ale iní „obyčajní ľudia“ môžu vnímať ako čosi podivné, či dokonca zahanbujúce, akoby boli pri čomsi nelegálnom pristihnutí.
Hrdinovia Šebestovej knižky Triezvenie sú všetkým, len nie hrdinami, ktorí by sa kvôli nejakému svojmu (zlo)činu bili odhodlane do pŕs alebo sa na seba kriticky škľabili v bolestnom úškrne kdesi v záchodovom zrkadle. Autor ako skúsený chlapík už ošľahnutý domácim páchnucim vechťom života stavia svoje postavy do celkom bežných situácií, v ktorých sa oni môžu (ale aj nemusia) dobre zamyslieť nad zmyslom alebo pokračovaním svojej existencie. Sú možno tak trošku na známom rozoklanom rázcestí – mladosť v prdeli a do dôchodku ešte tak veľmi ďaleko... – ktoré ich nebadane núti zamyslieť sa nad tým, či ich práca, rodinný život, vzťah k manželke, milenke, šéfovi, kolegovi, priateľovi má zmysel (alebo je alibistický, dobrý, neznesiteľný, zbytočný, temer vyhasnutý) a či sa to, čo denne zažívajú a stáva sa ich stereotypom a možno aj útočiskom, synchronizuje aspoň čiastočne s ich možno mládeneckými, možno slobodomyseľnými ideálmi a predstavami, po naplnení ktorých tak túžili. V mnohých z týchto príbehov či čŕt autor dokazuje, že má skvelý postreh pre odpozorovaný či odpočutý dôležitý detail, rozhovor, situáciu, ktorá vyznieva až otrepane každodenne a je nám možno práve preto taká blízka, lebo sme ju už možno v nejakej voľnej variácii zažili.
Šebesta má zrejmý zmysel pre humor, iróniu a výstavbu absurdnej situácie, ktorá však nie je samoúčelná, ale je, naopak, skvelým tmelom k tomu, aby cez ňu povedal čosi podstatné. Príkladom je poviedka so sýkorkou uväznenou v miestnosti laboratória, ktorej sa vedec snaží pomôcť a čím viac sa snaží, tým sa situácia zhoršuje, až napokon sýkorka zomrie. Tento príbeh autor skutočne zažil, nie je ničím vymysleným a veľmi dobre ilustruje fakt, že snažiť sa niečomu či niekomu za každú cenu pomôcť je niekedy oveľa horšie, ako nechať veci voľný priebeh či do deja nijako nezasahovať.
Autor vo svojich príbehoch nijako nezapiera, že sa jeho hrdinom, tak ako jemu samému, nežije v novom „slovenskom slobodnom svete“ ľahko. Je neraz znechutený stavom našej spoločnosti, je mu zaťažko veriť v naše „svetlé, šťastné zajtrajšky“ a nemá príliš v láske naše skvelo fungujúce inštitúcie a jediné, čo ho zrejme teší, je jeho fungujúca rodina.
Tak ako mnohí iní intelektuáli, aj on môže byť frustrovaný tým, že aj keď by chcel možno žiť trošku inak a živiť sa tým, čo ho najviac baví (divadlo, literatúra...), urobiť to nemôže, pretože ho logicky viaže a zviera zodpovednosť k jeho rodine, ktorú musí uživiť ako úradník. Tento pocit sa však neodráža nijako negatívne ani podstatne v jeho próze, kde si zachováva od svojich postáv vecný, zdravý odstup, ale umožňuje mu, aby bol k nim dostatočne kritický, aby ich podpichoval a pobádal, analyzoval a určoval tým, ako hovoria, ako sa správajú a ako sa to, čím žijú, líši alebo nelíši od toho, čo by chceli žiť.
Šebesta je autor poučený (ale nie príliš poznačený) disonanciami a dezilúziami, ktoré sa mu ako človeku premýšľajúcemu neustále pletú do života a ktoré veľmi citlivo vníma a zapracováva do svojich poviedok. Tie nie sú nijako veselé či jurodivé (hoci ich písal Juraj), v prvom pláne skôr sladkobôľne a pripomínajú nám to, čo sme možno už aj niekde počuli od priateľov alebo v kaviarni, prípadne sami zažili. Šebesta je mestský autor, čo sa ešte vždy vo svojom meste cíti dobre, hoci už veľmi dobre vie, ktorým uličkám a krčmám sa vyhnúť a na ktoré sedadlo si sadnúť do električky, aby nás neprizabil bezdomovecký Chanel No. 1.
Ako sám autor v rozhovore pre nemenovaný denník povedal: „Knižka Triezvenie je tak trochu experimentom či odpoveďou na otázku, aké rôzne formy môže mať poviedka.“
Triezvenie je ale aj autorovým pátraním po ľudských ilúziách, dezilúziách a vytriezveniach z prílišných a možno až absurdných ambícií, pretože mnohí z nás majú v istom veku o sebe a svojej trblietavej budúcnosti hviezdne sny, ktoré sa však až pričasto končia počítaním hviezdičiek na etikete fľaše koňaku. Šebesta dokáže byť ale aj otvorene intímny a predviesť nám erotickú scénku z anonymnej spálne, hoci určite nie je tým madridským mačom, ktorý si značí každú svoju erekciu nad peľasť postele, ale skôr ho zaujíma jej trvácnosť a kvalita, tak ako ho zaujíma kvalita či sila jedinej vety, ktorá môže vypovedať viac ako siahodlhé proustovské kvetnaté opisy, čo pôsobia v konečnom dôsledku len ako skvelé anestetikum. Pre slovenskú literatúru je Šebestova tvorba určite prínosom, pretože ponúka pohľad autora nezaťaženého a nezamindrákovaného minulosťou, ktorý nevníma život ako doživotnú chorobu končiacu sa smrťou, ale aj ako sled často tých najbláznivejších situácií, čo nám dávajú možnosť sa zasmiať aj sami nad sebou a svojou úbohosťou, ktorú sa snažíme prezentovať ako svoju nespochybniteľnú originálnosť a kvalitu.
Ja osobne budem Jurajove veci čítať vždy rád, nie preto, že je to môj kamarát, ale hlavne preto, že mi jeho knižky umožnia sa zasmiať, zachechtať, vyprsknúť, zarehotať sa až zaerdžať bez toho, že by mi hrozilo, že mi ako autor chce nasadiť konskú hlavu.
