Vyhľadávanie
Životný pocit – prenosný
Juraj Šebesta: Triezvenie
Bratislava, Juga 2005
Na úvod problematiky súkromné čitateľské určenie, aby bolo jasné, z akej pozície budeme o debutových prózach Juraja Šebestu písať. Som unavená žena v kríze stredného veku a texty písané slovenskými spisovateľmi strednej a staršej garnitúry ma neoslovujú. Ponúkajú totiž pre mňa únavný stereotyp životnej skúsenosti rádoby machov, kde je možné prečítať si, že ženy sú krásne, prípadne nie, že muži majú svoje mužské otázky, prípadne nie... S mojím životným pocitom to skutočne nemá nič spoločné. Či sú ženy žiaduce ma zaujíma len okrajovo a chlapské problémy (ani len duchovné) nemám, nakoľko ma tu socializovali ako ženu. Úprimne sa teda zanudím, odložím dielo a prepnem v televízii sitcom...
Je teda pochopiteľné, že s istým vnútorným zaváhaním som začala čítať Triezvenie. Môj spôsob čítania spočíva v tom, že začnem čítať na stránke, ktorú náhodne otvorím. A tak som otvorila uprostred poviedky Gitarové improvizácie. S potešením som tu našla tému krízy stredného veku a bolo pre mňa príjemné zdieľať jej analýzu a prekvapujúco – mnohé zhody. Text mi poskytol originálne preverenie súčasnej mužskosti bez možných zdedených klišé. Podstatný dôvod, prečo čítať ďalej a všetko.
Rovnako ako autor, patrím do generácie, ktorá sa ocitla medzi dvoma ekonomickými systémami. A celkom prirodzene – nepatrí ani do socializmu a ani do súčasnej formy
kapitalizmu. Tento fakt je pomerne jednoduché odčítať v jednotlivých textoch. Reflexia toho, čo žijeme (Iná láma) a odkaz na socialistickú agóniu inštitúcií (Velvet underground a i.) s trochou ruskej klasiky, ako v doslove upozorňuje Ľubomír Feldek.
Jednotiacou líniou Šebestových rozprávaní je čierny humor a irónia. Za manifest v tomto zmysle môžeme prijať pár riadkov nazvaných Horoskop, ktoré ma zvlášť povzbudili. Vytrhnuté z kontextu: „Ako červovi, ktorý sa živí mŕtvolami, sa vám bude dariť oveľa lepšie. Oveľa lepšie“ (s. 21). Je zrejmé, že práve iróniou a sarkazmom sa dá najpresvedčivejšie zachytiť bizarnosť posledných rokov. Takmer všetci hrdinovia próz konajú a myslia na základe spoločenskej plochy, ktorá ich v plnej miere determinuje. Neistota z budúcnosti, nedôvera v inštitúcie a nestabilita vzťahov. Napriek tomu, alebo práve preto, si však muži a ženy v týchto textoch autenticky uvedomujú seba. Vidno tu pochopenie súvislostí a formálnu hravosť. A to v dnešnej literatúre rozhodne nie je málo.
Jedna z najsilnejších scén knihy je záverečný obraz z poviedky Láska v Paríži. Riešenie duality tela a duše hrdinky sa končí pôsobivým podaním netradičnej sexuálnej praktiky. Diskonfort zafunguje a dopovie nevypovedané... Celá poviedka je zručne vystavaná, možno si len treba odmyslieť moralistický podtext. K istej patetike sa blíži aj próza Polia slnečníc, ktorá však zaujme prekvapivými básnickými obrazmi. S možno až príliš zrejmou pointou sa stretávame v poviedke Doba je zlá, ku ktorej však spomínaný Ľubomír Feldek na konci knihy našiel historickú paralelu.
Summa summarum: Šebestove Triezvenie sú teda aktuálne literárne postrehy o mužoch, o ženách, o deťoch, o inštitúciách, o mne a s najväčšou pravdepodobnosťou, aj o vás...
Na záver problematiky scénka zo skutočného života. S debutantom Jurajom Šebestom som sa stretla, príslovečne, „v najväčšom bratislavskom kníhkupectve“. Jeden z nás bol po fláme a druhý po ťažkom pracovnom výkone. Autor Triezvenia so smutným pohľadom na regále plné kníh položil otázku: Vieš, keď vidím to množstvo, aký význam má písať ďalšie knihy? Vzhľadom na subjektívny stav aktérov nebolo možné v literárnom rozhovore pokračovať.
A tak odpovedám teraz: Juri, zrejme ide o ten pocit. O ten životný pocit, ktorý zrazu v knihe nájdeš a na chvíľu máš dojem, že nie si v tom celkom sám (sama)! A každou ďalšou knihou sa tá šanca zvyšuje...
Ivica Ruttkayová
