Vyhľadávanie
„Čas nie je dôležitý, dôležité je svetlo.“ A svetlo na svitaní má zvláštnu moc. Očisťuje od nánosov rutiny, do žíl vlieva sérum odvahy, upokojuje. Ak táto premisa neplatí v reálnom živote, v literárnom priestore knihy Trikrát na svitaní tvorí základný princíp.
Poviedka Jeden: krásna žena vchádza do hotelovej haly a stretáva podivného muža, ktorý už o štvrtej ráno odchádza do práce. Vyrába váhy a jeho život je tiež tak trochu odmeraný presnými mierami. Žene je zle a muža prehovorí, aby jej dovolil ísť do jeho izby. Podivný rozhovor je vedený v útržkoch, pravidlá konverzácie miznú a na povrch akoby vystupovala pravá podstata pováh oboch náhodných známych. Poviedka Dva: ten istý muž, tá istá žena, ten istý hotel. Žena je len dievčatkom, opäť vzletným a nezodpovedným, zatiaľ čo on je už starnúcim mužom, ktorý sa na svitaní rozhodne pôvabnú návštevníčku zachrániť od agresívneho frajera. Poviedka Tri: muž je malým chlapcom, ktorému v dome uhoreli rodičia, a ona je policajtkou pred dôchodkom. Dvaja hlavní hrdinovia sa v knihe stretávajú tri razy, a to jediný, prvý a poslednýkrát.
Nevšedne rozohraná literárna hra, ktorej pravidlá majstrovsky ovláda taliansky spisovateľ Alessandro Baricco, v sebe spája tajomnosť, sugestívnosť a unikátnu poetiku. Už v úvode autor vysvetľuje, že dielo je voľným pokračovaním, akousi bodkou za jeho predchádzajúcim románom Pán Gwyn. Kniha je však dostatočne silná na to, aby fungovala i samostatne. Aj keď každý z textov má reálny charakter, v interakcii ide o fiktívny príbeh. Ak si však odmyslíme čas a fakt, že v jednom živote sa nemôžu trikrát stretnúť dvaja ľudia v uvedených kombináciách, ak sa necháme uniesť Bariccovým svetom jedinečných ilúzií, osudy hlavných predstaviteľov sa nám poskladajú do funkčnej mozaiky. Jeden ovplyvňuje toho druhého cez hranice priestoru a času. Ona uteká od zodpovednosti, od rutiny, nedoťahuje veci do konca, a predsa túži po bezpečí. On je traumatizovaný detstvom, naviazaný na stereotypy a predstavuje ten typ človeka, ktorému sa život vymkol z rúk bez vlastného pričinenia. A niekde tam, v nedefinovateľnom priestore, vznikajú nielen osudové stretnutia, ale aj osudový vzťah. Nie je podčiarknutý milostným pomerom, ani vyznaním lásky, existuje sám o sebe, bez nutnosti pečiatky z reálneho sveta.
Bariccov literárny prejav mu dáva slobodu a aj cez dramatické situácie má pokojné, nadpozemské tempo. Je akýmsi extraktom života, esenciou tých neuchopiteľných okamihov, ktoré v konečnom dôsledku formujú naše vlastné osobné príbehy.
