Vyhľadávanie
Gustáv Murín, ktorý v ostatných rokoch zásoboval čitateľov knihami o stave slovenskej mafie, teraz zmenil tému aj žáner. Nahradil ich rozhovormi hneď s troma významnými osobnosťami v oblasti humoru: Milan Lasica, Stanislav Štepka, Jiří Suchý. Písať o nich bol asi tvrdý oriešok, pretože o „spovedaných“ protagonistoch vyšlo niekoľko kníh a ešte viac rozhovorov v tlači, a tak sa autor musel vyrovnať s tým, aby svoje otázky odlíšil od otázok Jána Štrassera (autor dvoch kníh rozhovorov s Lasicom) či iných autorov. Pravda, celkom sa tomu nevyhol, pretože ak chcel čosi napísať o ich mladosti či o tom, ako sa dostali k divadlu, musel otázky formulovať podobne, ako to už urobili predtým. Napriek tomu všetci traja dokázali aj na stokrát položené otázky odpovedať s určitou noblesou, ktorej nechýba myšlienka a, čo je dôležité, nechýba ani názor: to isté sa teda dá povedať aj inými slovami, i keď ide o variácie tej istej udalosti. Gustáv Murín hneď v úvode uviedol osem bodov, ktoré trojicu spájajú a pripustil, že „možno toho majú spoločného i rozdielneho viac“. A to je i logické zdôvodnenie, prečo sa trojica ocitla v jednej knihe. Milan Lasica konštatoval, že u nás „stačí povedať niečo vtipné a už vás majú za komika“. To však celkom určite neplatí o trojici v Trojhlase. Tí priniesli na scénu plné priehrštia humoru, až toľko, že sa stali „maturitnými otázkami“. Jiří Suchý dokonca presne vie, že ak chce, aby sa diváci zabávali, musí na javisku zaznieť vtip a po ňom smiech každú minútu. Milan Lasica a Stanislav Štepka to nemajú takto presne odmerané. Podľa Milana Lasicu vtip a smiech vyplynú z nejakej situácie či konfliktu a Stanislav Štepka je presvedčený, že pointa (teda aj smiech) príde sama „ako u tých dedinských rozprávačov, ktorí dobre vedeli, kedy príbeh odľahčiť vtipom“.
Gustáv Murín sa priznáva, že rozhovory sa nekonali na jedno posedenie a od prvého po posledný prešlo tridsaťsedem rokov: s Milanom Lasicom sa rozprával prvýkrát roku 1990 a finále rozhovoru sa uskutočnilo roku 2014, so Stanislavom Štepkom sa rozhovory konali štyrikrát s veľkými časovými odstupmi; na rozhovor s Jiřím Suchým čakal autor dvadsať rokov a odohral sa na dvakrát v rokoch 2013 a 2014. Aj keď sa rozhovory konali v rôznych časových úsekoch, Murín z nich dokázal urobiť jednoliaty celok, čo by možno ani nikto nepoznal, ak by sa k tomu nepriznal. Väčšina otázok pre všetkých troch sa dotýka ich pôsobenia na javisku, spomínajú na svojich hereckých partnerov, na Júliusa Satinského, Milana Markoviča či Jiřího Šlitra. Odpovedali na otázky o prístupe k tvorbe, hovoria o úspechoch či neúspechoch na javisku, i o atmosfére a vzťahoch v súboroch. Zabŕdli aj do svojich divadelných vzorov či do problémov súkromných divadiel, ktorých sú všetci traja majiteľmi... Menej sa hovorí o humore, hoci by čitateľ možno očakával viac, veď každý z troch protagonistov je nositeľom iného druhu humoru. Stanislav Štepka o „svojom“ humore vraví, že je to pohľad človeka zdola, „v lepšom prípade z bicykla,“ a dodáva, že aj „tá zemitá filozófia môže milo prekvapiť“. Milan Lasica (a Július Satinský) zasa priniesol do sveta slovenského humoru humor s prívlastkom mestský. A Jiří Suchý (s Jiřím Šlitrom) prišiel s humorom, ktorý by sme sotva mohli nazvať „český pivný humor“. Keď sa Gustáv Murín na záver trojice spýtal, či je pre nich rozdávanie humoru drogou, odpovedali nasledovne. Milan Lasica: „Droga je smiech v hľadisku“. Stanislav Štepka vraví, že aj keď droga je silné slovo, inakšie sa to nazvať nedá, a Jiří Suchý tvrdí, že drogou by to bolo, ak by bez divadla nemohol vydržať: „Ale to som ešte neskúšal.“
