Recenzia
07.10.2017

Trýznivý hlas uprostred rastúcej púšte

Originalita Levinasovho* premýšľania o vzťahu medzi človekom a bytím, resp. Bohom, spočíva v jeho snahe nájsť priestor pre etiku, ktorá je viac než ontológiou a viac než teológiou. Je teda pochopiteľné, že jeho názory vyvolávajú rozpaky ako v tradičných vodách západnej filozofie, tak aj u veriacich. Napriek týmto hlasom však treba jednoznačne uznať, že Levinasova snaha odhaliť hĺbky svedomia, priviesť k reči ten známy znepokojivý pocit, keď stojíme tvárou v tvár cudziemu človeku, jeho snaha ukázať „civilnosť“ myšlienky Boha, lásky k blížnemu, je nadčasovým plodom jeho fenomenologických skúmaní.

Zozbierané eseje, týkajúce sa predovšetkým Idey Nekonečna a možnosti myslieť pôvodnejšie jej živú prítomnosť v tvári druhého človeka, pochádzajú zo 70. rokov a boli prednesené na rôznych filozofických konferenciách či sympóziách. Dielo je usporiadané chronologicky, čo však podľa môjho názoru nebol najšťastnejší postup, keďže približne v polovici sa nachádza rozhovor s otázkami, ktoré kládli Levinasovi filozofi na holandskej univerzite. Svojimi odpoveďami totiž v mnohom objasňuje jednotlivé názory svojej filozofie, priamosť otázok zároveň umožňuje osvetliť problematické miesta, ale tiež jasnejšie formulovať napr. jeho chápanie subjektu, medziľudských vzťahov, spravodlivosti. Čitateľ má tak lepšiu možnosť porozumieť, prečo Levinasova etika presahuje v istom zmysle aj ontologický rozmer. V opačnom prípade je vcelku náročné pre nezainteresovaného čitateľa vstúpiť priamo do esejí, ktoré sú predsa len fragmentárne a predpokladajú oboznámenosť s Levinasovými hlavnými dielami (Totalita a nekonečno, Inak ako byť...).

Kritické vyrovnávanie sa s dejinami filozofie je u Levinasa nesené bolestnou otázkou, ako a v akej podobe je možná ľudskosť po Osvienčime? Ako to, že zlyhala racionalita, na ktorú bol európsky svet vždy taký pyšný; ako to, že ani idea lásky k blížnemu nedokázala zabrániť priemyselnému vyvražďovaniu ľudí? Na základe Husserlovej fenomenológie Levinas uvažuje, v čom tkvie vlastný život subjektivity, kde sa rodí jeho vzťah k svetu, k druhým a aký je jeho charakter. Husserlom popísaná intencionalita ako bdelosť Ja, je pre Levinasa neoceniteľným prínosom, upozorňuje však, že má omnoho hlbšie rozmery. Akoby naša citlivosť pre živú prítomnosť v návale poznávaných vecí ochabla, „zadriemala“ pre to hlbšie, dôležitejšie... Pre Levinasa je podstatný moment transcendencie ako neustáleho približovania sa k blížnemu, kedy sa stávam sám rukojemníkom zodpovednosti za druhého.

V eseji venovanej Ernstovi Blochovi a jeho vzťahu k marxizmu, v súvislosti s ľudskou smrteľnosťou a zmyslom života, uvažuje o etickom a ontologickom fenoméne biedy a pokorenia blížneho „v režimoch ekonomického vykorisťovania“. Polemizuje s Heideggerom, ale i celým západným duchovným dedičstvom, keď tvrdí, že rozmer našej modernej ľudskosti nemôže už definovať ani hrôza pred Svätým (Boh je pre nás totiž mŕtvy), ale ani úzkosť pred Ničotou (Heidegger). Levinasovi ide o bytostnú obavu o druhého, ktorého tvár upomína na moju zodpovednosť zaňho, bez akéhokoľvek nároku na opätovanie tejto požiadavky.

Pri skúmaní toho, ako ideu Boha spracovala filozofia, sa Levinas vracia k Descartovej III. Meditácii, kde ego rozpoznáva svoje určenie prostredníctvom Idey Nekonečna. Fenomenologicky tento fakt uvedomenia interpretuje ako živé pnutie transcendencie a imanencie, z ktorej sa rodí etická revolta: najpôvodnejšie „tu som“ pre druhého, ako útes, na ktorý naráža naše myslenie zoči-voči Idei Nekonečna, a teda transcendencia nachádza svoj skutočný význam v etike. Táto idea je totiž v myslení tým prebúdzajúcim momentom, ktorý dokáže otriasť, spochybniť myslenie, moju identitu, cez Iné.

Ako to ale súvisí s otázkou dobra, zla, zmyslu? Transcendentný vzťah duše k Bohu, ktorý k nám prichádza v idei, „nadobúda význam v konkrétnosti tváre, ktorá je hneď etická“. Utrpenie, hrôza, zlo je istým spôsobom vyvolaním k bdelosti, k zodpovednosti za druhého, je to teofánia skrz tvár, v nej je totiž vpísané: Nezabiješ!

Znie nám to asi trochu naivne, ale Levinas, tento filozof dialógu, nás usvedčuje z toho, ako podvedome pristupujeme k druhému v rozhovore tak, že stierame vzájomnú inakosť. V tom spočíva bieda západného humanizmu. Druhý človek je nám predmetom poznávania. To ale neznamená, podľa Levinasa, priblížiť sa k blížnemu, je to skôr tendencia zvecniť, identifikovať, stotožniť. Dialóg je však možný práve vďaka existencii absolútnej inakosti Ja a Ty a náš jazyk nie je len nástrojom komunikácie – je to udalosť transcendencie a sociality.

Levinas svojsky rozoviera „inú“ podobu tvorby zmyslu, ktorá nielenže umožňuje poznanie, ale predovšetkým zjavuje možnosť hlbšej ľudskosti. Jeho snaha filozoficky ukázať, že len a práve skrz Tvár druhého človeka prichádza zmysel slova Boh v idei, je odvážnym výkrikom človeka, ktorý zažil a premyslel do posledného záchvevu príliš zúfalú skutočnosť holokaustu. Nemusíme byť nevyhnutne veriacimi na to, aby sme – aj napriek miestami zložitejšiemu filozofickému jazyku – zazreli tvár blížneho-Levinasa, ktorá nás nielen spochybňuje, ale i volá k bdelosti, zodpovednosti, jednoducho – k ľudskosti plnej bázne pred nescudziteľným právom iného, Ty, na bytie.
 
Eva Dědečková
 
*Autorka rešpektovala písanie mena s krátkym e.