Recenzia
Anna Amadina
21.02.2006

Tuláčik a Klára - Erik Jakub Groch - Tuláčik v novom kožuchu

Tuláčik v novom kožuchu

Tuláčik  v novom kožuchu

Erik Jakub Groch: Tuláčik a Klára

Trnava, Edition Ryba 2005

Niekto z básnikov ruského strieborného veku – bola to Cvetajovová alebo Pasternak? v korešpondencii s Rilkem – vyslovil presvedčenie, že každou novou básňou sa autor nanovo vyslovuje, kladie na papier vo svojej úplnosti – to musel byť Pasternak, ten stále prepisoval svoje staršie básne, akoby chcel nanovo a ešte presnejšie povedať to svoje. Takáto úvaha smeruje k tomu, že Poézia je jedna, a v tom zmysle všetci básnici sú len jedným Básnikom, ktorému prepožičiavajú svoje hlasy.

  V súlade s tým je aj Eliotov výrok, že každé nové umelecké dielo mení poriadok v literatúre. Dnes ho budem parafrázovať v tom zmysle, že to isté sa deje na úrovni jednotlivého básnického osudu – pri spätnom pohľade na napísané. Lebo u Erika Grocha tieto premeny nevnímam na úrovni jednotlivej básne, ale v tom ako zostavuje nový knižný výber z vlastnej poézie novej a staršej. Dnes však nebudem hovoriť o jeho básňach, ale o rozprávke. 

V druhom vydaní rozprávky Tuláčik a Klára ma upútal tirážový údaj, že ide o upravené vydanie. Zaujímalo ma, v čom sa nové vydanie z roku 2005 v Edition Ryba líši od predošlého z roku 2002 z Tichej vody. Keďže už predošlé vydanie sa mi páčilo, chcela som sa pozrieť bližšie na to nové, pochopiť, prečo sa autor rozhodol vrátiť k textu a ďalej na ňom pracovať. Zároveň som si pomyslela, že v literárnej obci by podobné momenty nemali zostať nepovšimnuté. Nuž teda k veci.

Je to stále ten istý Tuláčik, ale má nový kožuch. Všetky jeho príbehy sú na

svojom mieste, pôdorys knihy sa nezmenil. Text však má vycizelovanejší a sústredenejší výraz. Časom alebo azda aj vplyvom ilustrácií sa rozprávač dostal svojej postave viac pod kožuch. A tak je psík viac psom. Jeho sny sú viac snami v snovej neurčitosti i detailoch.

D o m o v

V príbehu sa Tuláčik nerozplače lebo všetko bolo strašidelné, ale preto, že

obloha stmavla a vyzerala ako hlboké jazero, oveľa hlbšie ako koniec Tuláčikových labiek. Sníva sa mu reťaz celá z kostí. Psíka viac nezaujíma stav čistoty okien a plot bez dier, dom vidí zvnútra, dôležité je, že v každom rohu je príjemne. V rozprávaní víťazí presnosť – kým pred troma rokmi Tuláčik videl, že na oblohe zasvietili hviezdy, dnes už vie, že to tma odhalila na oblohe hviezdy.

Tuláčik sa asi naučil čítať, lebo slávnu herečku Merilyn nahradila spisovateľka Virdžínia, a tak sa Klára môže cítiť ako vlkova kamarátka. Mohla by sa cítiť aj ako hviezda, to je však na autorovi – pre nás je podstatné len smerovanie k metafore, skrývajúcej možnosť ďalšieho rozvinutia v príbehu. Vlkova kamarátka je výborný obraz pre detskú túžbu mať nejaké zviera, priateliť sa so zvieraťom. 

 

            K o s ť

            Keď sa Tuláčik prebudí dnes, všetko okolo neho sa neusmieva, ale keďže je hladný, zatmie sa mu v očiach. Jasné, veď je taký hladný, že už aj v kľučke vidí kosť. S týmto obrazom pracuje pekne aj ilustrátor.

   

            S l á v a

Pri tomto príbehu ma napadá ruské príslovie: „urazte ma a budem básnikom“. Pôvodné zavýjanie na mesiac je málo urážlivé a obyčajné zavýjanie potrebovalo byť uvedené do vzťahu k presvedčeniu, že Už je to len spievanie.

Bol sám sa upresňuje na bol sám oveľa dlhšie ako chcel. Kľúčové slovo odsťahovať sa mení na jednoduché odísť. Prázdnotu od povaly po pivnicu oveľa lepšie vyjadruje veta všade, kde ho mohol niekto čakať, ho nikto nečakal.

Vôbec, čo sa týka slávy, o nej nám Tuláčik, či jeho autor o tri roky hovorí niečo celkom iné.

Prvé vydanie:

Ale keď sa ráno zobudil, Klára spala vo svojej posteli. Medveď bol na lúke. Líška v brlohu.

Všetky zvieratká sa vrátili.

„To je dobre,“ povedal si Tuláčik tíško, aby nezobudil Kláru.

A tešil sa, že nie je slávny. A sám.

Druhé vydanie:

A keď sa zobudil, všetci stáli okolo neho. Klára mala ruku na uchu. Medveď mal ruku na uchu. Líška mala labku na bystrom uchu.

Všetci načúvali.

„Kohosi čakajú,“ – pomyslel si Tuláčik. – „Alebo na niekoho zabudli.“

Tuláčik nastražil uši, ale nič nepočul. Trvalo to dlho. Bolo to nepríjemné. Nakoniec urobil Tuláčik niečo, na čo by si nikdy nepomyslel. Pomaly, zničoho nič, a potichučky, že to nemohol ani on sám začuť, precedil pomedzi zuby:

„Lá-lá.“

   

 

S m o k i n g

sa z obleku pre pánov mení na vznešenú handru, obliecť sa doň neznamená vyzerať dôležitejšie, ale vyzerať ako niekto iný.  Ak to robí váš priateľ, adekvátnejšie než sa nad tým usmiať je vzdychnúť si. Veď biedny Tuláčik vo fraku nevyzerá smiešne, ale ako bývalý pes.

Krtko a zajac v druhom vydaní neignorujú psa tým, že beztrestne robia to svoje, ale ožívajú, stávajú sa mu partnermi, kriticky reagujú na citáty, ktoré si Tuláčik vypožičal podobne ako smoking: nielenže ich používa v nevhodnej situácii, ale on – bývalý pes chce nimi meniť zvieratá... Nad Klárinou vetou Smoking nie je neodolateľná pieseň musí Tuláčik dlho premýšľať, než sa vráti k svojmu pôvodnému určeniu.

Správanie zvierat je v novom vydaní charakterizované metaforicky – veď ak má zajac od mrkvy červené oči je zrejmé, že im zjedol všetku mrkvu v záhrade.

Látka rozprávky bola dobrá a Smoking prešitím veľmi získal.

 

H o d i n y

Kým pôvodné Tuláčikovo pozvanie Kláry na večeru v závere tohto príbehu otvára motív, ktorý sa rozvinie v záverečnej rozprávke, v jeho prepracovanej podobe Tuláčik namiesto neho zopakuje príbeh o čase a zastavení času vo všeobecnej rovine. Je to dobré riešenie, suma príbehu v závere rozprávky. Zacitujme: A pretože sa nikam neponáhľali, možno sa doteraz kukajú na svet, ktorý na nich neprestajne čaká. Slovo kukajú autor v citovanej vete použil len preto, lebo v kontexte rozprávky odkazuje na hodiny s kukučkami.

K ú z e l n í k

Príbeh je temer bez zmien, až na vsuvku, kedy Tuláčik povie: Videl som aj

niečo také, čo nie je vidieť. Ohne všetko na svete. – Vietor, – odpovie mu Klára.

Možno vietor, otvorí problém Tuláčik.  A neviditeľný vietor pripraví všetko pohlcujúcu noc.    

 

M a r g i t a

            Tento príbeh je bez zmeny, myslím, že sa ani nedá vylepšiť: odohráva sa medzi dvoma obrázkami – Kláriným a Tuláčikovým.

            Pripomeňme si ho pre vlastné potešenie z radikálneho rozvinutia obrazu:

            Zelená stena pripomína obrázok.

            Modrá stena pripomína zelenú stenu, na ktorej visel obrázok. A Tuláčikovi je zle. Preto Klára zbúrala stenu. Tehly zo steny vyniesla von a zakopala do zeme. Omietku pozametala a vysypala do jamy. Nakoniec umyla podlahu a vodu vyliala do potoka.

            A predsa sa v Tuláčikovom obraze objavia farby tej steny – zelená tráva, modrá obloha.    

  

Pôvodná knižná tvorba pre deti má na Slovensku veľkú tradíciu, a tak vo vizuálnej podobe Tuláčika, v ilustráciách Ľuboslava Paľa človek našej kultúry cíti echo ilustrácií Smelého zajka Cígera-Hronského.

Je to po rokoch opäť kvalitná detská kniha – s presahom, ktorý čímsi pripomína knihy Richarda Bacha.  Keďže kniha bola preložená do viacerých jazykov, bez veľkého hluku sa vpisuje do širšieho literárneho kontextu.

Tuláčik bol už aj pred troma rokmi milé šteniatko. Ale teraz vyrástol a vybral sa do sveta. Medzi deti, a tých, čo im čítajú. Najprv šiel do Talianska – lebo tam žili jeden jeho priateľ Chudáčik a priateľka Klára. Odtiaľ šiel potom do Poľska, lebo tam majú Chudáčik a Klára asi najviac priateľov. A niekedy cez leto pôjde do Francúzska, lebo Chudáčik tú krajinu a jej reč veľmi vychvaľoval.

Ak ste sa s Tuláčikom zoznámili pred troma rokmi, nemyslite si, že ho už poznáte. Tri roky v živote psíka – to je dlhý čas.

    Anna Amadina