Recenzia
25.11.2002

Turčányho renesančný(?) pokus

Bratislava, Slovenský spisovateľ 2002

  Názov najnovšej básnickej zbierky Viliama Turčányho, ktorá organicky rozvíja jeho predchádzajúce básnenie, dokonale predznamenáva jej tematické a ideové ukotvenie. Tematickou dominantou sa stala Mária, matka Ježiša Krista, a z tejto voľby prirodzene vyplynulo ideové zameranie na kresťanské hodnoty. Pomerne rozsiahla knižka však nezahŕňa len vlastnú tvorbu, ale aj tri preložené básne od Danteho, Petrarcu a Boccaccia a množstvo citátov slúžiacich ako motto či invokácia k ďalším veršom, samozrejme, všetky starostlivo vyberané pre intenzifikáciu básnických zámerov. Alebo ich básnik vybral preto, že sa, napríklad, cíti pokračovateľom umeleckého a ľudského odkazu Hollého, Hviezdoslava, svätých, či najmä, so zreteľom na Turčányho prekladateľské (a iné) aktivity, spomínaného radu renesančných velikánov...

  Ak sme v úvode načrtli viac obsahové charakteristiky knihy, aj v súvislosti s názvom nemožno v tomto prípade obísť formu, a tým v súčasnosti pociťovať v neobvyklej miere prítomnosť dvojice obsah-forma, prípadne napätie medzi nimi - forma a verzologická zručnosť sú dlhoročnými objektmi poetologického záujmu Turčányho a dá sa povedať, že tento neskrývaný dôraz sa stal atribútom jeho tvorby. Časť názvu Mária i rám má okrem svojho významového plánu a spojitosti s obrazom a obraznosťou nespochybniteľne signálny formálny efekt (u Turčányho už tradičný) - je to palindróm. A to je naozaj len začiatok - signál estetickej manipulácie na úrovni formy; každý priaznivec a hľadač artistnosti si v zbierke príde na svoje. Turčány rozvinul za vďačnej asistencie vysokého knižného štýlu (neľnúť, plam, vtač (vtáctvo), veľslaboch atď.) bohatý repertoár rýmov a strofických foriem (francúzska balada, stanca, tercína, rispet, sonet atď.), jeho zručnosť v tejto oblasti je neopakovateľná, obdivuhodná a jedinečná! Nuž, ale ako sme už nenápadne naznačili napätie medzi obsahom a formou, treba na tomto mieste dopovedať, že to napätie (rozkolísanie) je často priepastné, že obsah, myšlienka, na zopár vskutku krásnych výnimiek, smutne pokrivkáva za minucióznym cizelérstvom formy, že teda obsah, myšlienka je oproti vybrúsenej forme priveľmi jednoduchá, jasná, neproblémová, plochá... Ak básnik, „TRUBADÚR A RYTIER DÁM“ (S. 27), s nariasenou formou iba opakuje, že ideál života človeka je, napriek ťažkostiam, zladiť sa z Bohom: „Kde nie je BOH, je život len beh k smrti“ (s. 82), lebo z tohto zladenia sa rodí láska a tá mení svet, čoho najlepším príkladom je práve Mária, ktorá celou bytosťou prijala Božiu vôľu a ktorú nám básnik dáva svojou ódickosťou za príklad a zároveň za útočište a robí tak ilustračnými protikladmi typu: „Dnes nechodí sa do chrámu, dnes chodí sa už na chaty..." (s. 26) alebo výlevmi typu: „Kiežby chválou vždy môj spev Ťa zdobil / s všetkými, čo k Tebe povznesú / MODLITBU, ten najmocnejší mobil!" (s. 93), potom iba pod pláštikom renesančnej vznešenosti pasívne recykluje podnety z aktuálnej náboženskej literatúry, spevníkov a kázní. Zaujímavé je, že s príkladom Márie sa snaží identifikovať aj lyrický subjekt, a tu zas nachádzame ďalšiu korešpondenciu s renesanciou či viac s humanizmom, keď autor úlohu božieho, priam mystického média, napr. „k Tebe, Bože, vedie ich môj spev“ (s. 84) poľudšťuje-humanizuje zmienkou o tom, ako si skočí s priateľom Jožkom do kostola na šiestu. Týmto parodickým vypichnutím nechcem uprieť autorské právo na slobodné vyjadrenie názorov, no obávam sa, či niekoho v tejto poézii zasiahne skutočne živý duchovno-umelecký podnet - áno, je tu evidentná snaha preniesť sa cez renesančné chápanie človeka (hľa, tienik starosvetskej frivolnosti: „A mala milú ofinku / jak po láskavom oflinku“ (s. 10)) a tvorivostného výkonu k súčasnosti (reflexívne, sebareflexívne básne), a umelecky pôsobiť touto disproporciou, ale, žiaľ, výsledok je len v deformácii renesančného životného pocitu dosť divokou kombináciou s aktuálnosťou, nuž a táto umelecká „metóda“, ak sa nemýlim, sa neveľmi napája na rad, ktorý sa začína kdesi v hlbine čias Danteho, Petrarcu... Oná renesančná dokonalosť sa nakoniec obmedzila iba na začiatok, na reprodukciu Raffaelovej Madonny sixtínskej na prebale...

Radoslav Matejov