Upír
Zas prišiels' sať mi z duše miazgu mieru,
mok viery rtami sinalými strebať,
uh, Upír môj, ty zadumané stvora?
A riekni, rty ti kedy prehovoria
pod orlím nosom, kedy odpečatíš
tajomstva svojho uzamknutú kliatbu?
Prichodíš príliš často, hosť ty dravý,
keď rád bych viedol rozihrané vravy
o veľkých tvorbách okrídlených duchov,
peruťou svojej mysle, čo sa šinú
do slnných výšok Kozmu. Odhaľ vinu,
pre ktorú trpím, musím šťavu dávať
života v pospas tvojim savým ústam,
mlčiacim ako hrobu čierňava!
Záhada dumná, vykúpenie azda
len vtedy dá ti postrádaný spočin,
keď odkrvavíš ducha môjho cele,
keď pouhasne navždy oko stmelé,
čo rado modré, neobsiahlé diaľky?
Či azda nikdy nezajasá ráno,
keď rozplesaná duša tíško riekne,
žes' v noci ľahol v hrobku ukojený
na večné veky, savec môjho kľudu
a vonné vánky k tomu slastne zhudú:
Upíra niet, bo zomrel smrťou druhou?
Ach, zase mlčia tvoje rudo-siné ústa,
kým vôkol stelie sa noc tmavá, hustá...
O poézii básnika, prekladateľa a evanjelického kňaza Vladimíra Roya (1885 – 1936) sa toho v literárnovedných kruhoch napísalo málo. Za najvplyvnejšiu prácu venovanú autorovi za zvykne brať príkro kritická štúdia Michala Gáfrika v monografii Poézia slovenskej moderny (1965). Vo všeobecnom povedomí verejnosti tak ostal ako kultivovaný, no neveľmi originálny básnik, ktorého tvorba stelesňuje typ tzv. vnútorne rozorvaného lyrického subjektu.
Dôvodom takejto recepcie básnika sa ako zostavovateľ obšírnejšie venujem v doslove k práve vydanému výberu z autorovej poézie Vpísané do noci, ktorý vyšiel ako siedmy zväzok edície rewind, v ktorom sa snažím o komplexnejší pohľad na Royovu tvorbu a osobnostný typ v kontexte i mimo kontext moderny.
Royova fascinácia nocou a melanchóliou, pocity vykorenenosti, skepsy a osudovej zatratenosti sa v súvislosti s tým, čo už bolo konštatované, vnímali do značnej miery ako póza lyrického subjektu i ako prerekvizita poetiky slovenskej moderny vôbec. Všetky hlavné črty intímne ladenej časti autorovej poézie sa dostávajú do popredia aj v málo známej básni Upír, ktorú autor tri roky po jej vzniku zaradil do svojej štvrtej knihy Peruťou sudba máva (1927).
Obraznosť epitet
Ide o päťstrofovú báseň s nepravidelnou rýmovou štruktúrou. Rytmicky organizovanému dojmu nahráva, že ho Roy stavia na dôslednom jambickom pôdoryse, pričom takmer každý z dvadsiatich siedmich veršov má zhodne jedenásť slabík. Výnimku tvorí predposledný verš, v ktorom ich je trinásť. Prepojenie pravidelných a nepravidelných prvkov tu pôsobí ako esteticky účinný nástroj, ktorým básnik podčiarkuje napätie prítomné vo významových zložkách textu. To napokon eskaluje v záverečnom dvojverší, nasledujúcom po dlhej jedenásťveršovej strofe, ktorej koncové slová uzatvára združený rým: „Ach, zase mlčia tvoje rudo-siné ústa, / kým vôkol stelie sa noc tmavá, hustá...“.
Obraznosť v básni je priamočiara, tak, ako je to príznačné pre Royovu poetiku – stavia väčšmi na reťazení epitet než na metafore. Väčšina epitet účinne umocňuje negatívne konotácie vyjadrujúce prežívanie lyrického subjektu. Pozitívnejšie ladené motívy, ktoré sú v básni jednoznačne v menšine – celkom zahŕňajú len necelých šesť veršov – sú taktiež vyjadrené prevažne prostredníctvom básnických prívlastkov: „rozihrané vravy“, „okrídlených duchov“, „peruťou svojej mysle“ či „rozplesaná duša“. Opätovne sa tu prejavuje kongruentnosť využitých výrazových prostriedkov, podčiarkujúca ich významový kontrast.
Jedinečný motív upíra
Významová os básne je jednoduchá – lyrický subjekt uvažuje nad svojimi pochmúrnymi myšlienkami a vnútornou slabosťou, pričom si uvedomuje, že sa v negatívnom rozpoložení ocitá príliš často. Chcel by sa takýchto vplyvov zbaviť a myslieť pozitívnejšie: „Prichodíš príliš často, hosť ty dravý, / keď rád bych viedol rozihrané vravy o veľkých tvorbách okrídlených duchov, / peruťou svojej mysle, čo sa šinú / do slnných výšok Kozmu.“ Vnútorná dráma subjektu sa však ani v závere básne nekončí a subjekt sa ocitá v začarovanom kruhu, pretože „savec jeho kľudu“ mu neposkytuje žiadnu odpoveď.
Výnimočnosť básne (a pars pro toto i celej línie emotívnej dramatickej Royovej poézie) sa naplno prejaví až pri bližšom pohľade na kľúčové motívy v texte a ich konfrontáciu s inými básňami z jeho tvorby. Na jedinečný motív v autorovej tvorbe i slovenskej poézii odkazuje už názov básne – Upír. K tejto bytosti a jej kontaktu s lyrickým subjektom sa v texte viaže aj väčšina ostatných motívov. Upír je pre slovenskú literatúru cudzorodým prvkom, ktorý sa stal širšie známym predovšetkým vďaka Stokerovmu Drakulovi. Je pravdepodobné, že Roy toto dielo a hlavnú postavu s ním spojenú poznal priamo z anglického originálu (v jeho preklade vyšlo viacero anglicky písaných románov i preklad Havrana E. A. Poea). Royov upír v básni nemá jasné kontúry. Charakterizuje ho ako „zadumané stvora“ a pod „orlím nosom“ má pery, o ktorých sa v závere básne čitateľ dozvedá, že sú „rudo-siné“, a v záverečnom verši prvej strofy kľúčovú skutočnosť – že sú „mlčiace ako hrobu čierňava“.
Upír verzus lyrický subjekt
Práve to, že lyrický subjekt sa napriek naliehavým úvahám a otázkam nedočká odpovede na otázku, kedy upír, ktorý ho oberá o vnútornú silu a energiu, zmizne z jeho života, je najvýraznejším zdrojom nepokoja a napätia v básni. To, že upír v texte nemá ostrejšie kontúry, má teda dve hlavné príčiny. Napriek všetkým odkazom na temnotu, noc, krv, kliatbu a smrť, ktoré sa s ním spájajú, je centrálnym ťažiskom básne lyrický subjekt. Primárnou hnacou silou napätia v texte sú jeho vlastné slabosti, pochmúrne myšlienky, ktoré ho vyčerpávajú, a skepsa voči možnosti ich rozptýlenia, o čom svedčia verše zo záveru predposlednej strofy a tiež záverečné dvojveršie, ktoré symbolicky posúva dianie v básni opäť na jej začiatok.
Upír je v texte statickejším elementom – nič nehovorí, nenaznačuje, len sa objavuje na scéne a mlčí; to subjekt k nemu obracia svoje mučivé otázky a úvahy. Pripomína práve Poeovho havrana, ktorý sa tiež stal titulnou postavou básne, hoci celá jeho aktivita spočívala v tom, že vletel do miestnosti s mladíkom a na jeho sebazničujúce otázky havran zakrákal čosi, čo rozrušený muž identifikuje ako „nevermore“ – v Royovom preklade „nikdy ver“. Na rozdiel od Poea však Royov subjekt nie je v stave medzi spánkom a bdením a jeho reakcia na upíra nie je natoľko vypätá ako v prípade subjektu a havrana u Poea. Hoci ho subjekt v básni charakterizuje prívlastkom „savec môjho kľudu“, v úvode básne ho s trpkou iróniou familiárne pozdravuje „Upír môj, ty zadumané stvora“. Akoby jeho prítomnosť bola samozrejmosťou, následkom akejsi kliatby, ktorú sám spomína – tá sa pritom môže týkať tak upíra, ako aj jeho samého, keď sa svojho návštevníka pýta: „A riekni, rty ti kedy prehovoria / pod orlím nosom, kedy odpečatíš / tajomstva svojho uzamknutú kliatbu?“ Najväčším problémom Royovho subjektu potom nie je samotná kliatba, ale jeho neschopnosť prekonať ju a otázka, kedy sa skončí a či to bude ešte počas pozemského života lyrického hrdinu. Z veršov zároveň vyplýva, že upír má v básni výnimočné postavenie – je strojcom vnútorného utrpenia subjektu, no zároveň sám trpí, pričom subjekt uvažuje, či to, čo mu tento čudesný tvor spôsobuje, pre neho predstavuje vykúpenie. Z takéhoto pohľadu potom vyplýva, že upír nekoná z rozkoše, ale nevyhnutnosti a sám je tiež obeťou svojho osudu.
Emocionálna autobiografia
Obohacujúce porovnanie sa núka s Royovou básňou Démon zo zbierky Cez závoj (1927), v ktorej subjekt rečnícke otázky a konštatovania smeruje k osobe svojej matky. Postava démona je ešte neurčitejšia než upír. Zásadný rozdiel však spočíva v skutočnosti, že na rozdiel od upíra sa lyrický subjekt, na svoje vlastné zdesenie, cíti byť touto bytosťou z tajomných príčin priťahovaný a napokon sa stáva jeho súčasťou: „Čo ma tak ťahá k nemu, vravte, mati…? / Má v očiach oheň, hĺbku, slasť i žiaľ, / na tvárach závoj tajomstva mu leží, / hrôzou striaslo ma, keď ma menom zval…“, respektíve „Ach, pomoc… zhyniem… k vzdorom niet už sily, / veď jeho oči sa mi v dušu vpili…“. V básni v próze Choďte akou chcete cestou pritom o sebe v porovnaní s inými hovorí v menej vypätom, zmierlivejšom tóne: „Choďte, akou len chcete cestou, ja pôjdem tiež, ale cestou svojou, a na tej niet ruží čarovného jasu, to je púť tvrdá a tŕnistá, púť človeka, oklamaného kúzlom sebadôvery. // Moja duša je smädná a ustatá, hľadá príbuzných druhov, hľadá, hľadá a ostáva osamotenou… // Preto sa spovedá hviezdam a víchrom z veľkých slabostí a úbohostí človeka.“
Ak sa teda Royove rané básnické texty o opojení nocou a vnútornej temnote či, naopak, zriedkavom bonvivánstve zoči-voči fyzickej konečnosti (báseň Arlecchino) dajú do istej miery legitímne označiť za štylizované, v prípade neskorších básní, ktoré autor napísal v zrelom veku, o tom už nemožno hovoriť. O hlboko prežívanej vnútornej tragike svedčí tiež skutočnosť, že hoci bol sám kňazom, v spirituálne ladených básňach prosí takmer bezvýhradne o pomoc a vykúpenie pre iných, nie však pre seba. Túto skutočnosť možno interpretovať jednak ako prejav básnikovej vlastnej skromnosti a nezištnosti voči druhým, no tiež ako básnikovo presvedčenie o vlastnej prekliatosti. Akoby sa sám takejto pomoci necítil hodný, respektíve akoby pre neho v pozemskom živote nebola možná.
Royova intímna lyrika je príkladom jedného z najintenzívnejších prípadov prežívania vnútorných drám v slovenskej poézii. Sebaobnažovanie je tu plné bolestí a pochybností. Ak v zásade platí, že autora a jeho lyrický subjekt nemožno stotožňovať, u Roya je táto hranica natoľko tenká, že sa v mnohých jeho básňach (vrátane Upíra či Démona) dá hovoriť o „emocionálnej autobiografii“. Hoci básnik v spore a zápolení samého so sebou často rezignuje a prehráva, jeho texty vďaka umeleckej naliehavosti a autenticite, s akými sú sprostredkované, vychádzajú z tohto boja víťazne. Úporné hľadanie svetla v blúdení a temnote a skúmanie pôvodu a zmyslu vlastných trápení je totiž nadčasové a nanovo aktuálne i pre dnešného moderného človeka.
Peter Trizna
