Recenzia
Terézia Ursínyová
04.06.2009

Túžby a spomienky. Úvahy a retrospektívne pohľady skladateľa - Alexander Albrecht

Alexander Albrecht

Túžby a spomienky. Úvahy a retrospektívne pohľady skladateľa

Bratislava, Hudobné centrum 2008

Kniha venovaná osobnosti a dielu skladateľa, dirigenta a hudobného pedagóga staršej slovenskej generácie Alexandra Albrechta (1885 – 1958) má názov podľa autorovej rovnomennej symfonickej básne z roku 1935. (Dielo Túžby a spomienky malo premiéru v SND roku 1936 s Baladickou suitou o generáciu mladšieho Eugena Suchoňa). A. Albrecht sa narodil v rumunskom Arade, kde bol jeho otec gymnaziálnym profesorom, no zakrátko sa rodina odsťahovala do Kaposváru a po vyše dvoch rokoch do Bratislavy. Na štúdiách v Bratislave a Budapešti nadviazal kontakty s vrstovníkmi – neskôr celosvetového významu, akými boli E. Dohnányi a B. Bartók. Hlbšie národné slovenské povedomie sa u Albrechta vytváralo postupne, v kontakte s rodiacou sa mladou slovenskou inteligenciou v l. ČSR, ale aj s inštitúciami, kde bol vážený pre svoju profesionalitu. Roku 1908 prijal miesto organistu v Dóme sv. Martina, no v hre na organ sa ďalej vzdelával vo Viedni. Okrem toho bol učiteľom na bratislavskej Mestskej hudobnej škole, neskôr sa stal jej riaditeľom. Jeho skladateľské dielo bolo donedávna málo známe, pritom zahrňuje okolo stovky skladieb väčšieho i komorného rozsahu. Hoci patril ku generácii, v ktorej dožívali korene rakúsko-uhorskej a západoeurópskej tradície, v mnohom ovplyvnil i mladú hudobnú generáciu, nakoľko bol cez viacerých priateľov a popredných umelcov 20. storočia napojený aj na aktuálne prúdy hudby a výtvarného umenia. Albrechtovský dom na Kapitulskej ulici v Bratislave bol donedávna svedkom rodinnej tradície, v ktorej pokračoval Alexandrov syn Hansi (violista, hudobný pedagóg a estetik, ktorý zomrel roku 1996). Dnes tento dom svojou opustenosťou a pamätnou tabuľou iba pripomína poslednú hudobnú kúriu v Bratislave. Tu sa cibrili estetické názory súčasníkov Alexandra Albrechta a o niečo mladších ctiteľov prof. Jána Albrechta, tu sa muzicírovalo, ba zapustili sa aj korienky jedinečného súboru starej hudby Musica aeterna... Podobné centrá domácej hudby zanikajú a iba dokumenty o nich svedčia o nezanedbateľnom kultúrnom živote spred pár desaťročí.

Spomienky Alexandra Albrechta boli často publikované v rôznych časopisoch, v rozhlase, prednesené pri rôznych hudobných udalostiach, ale skladateľ si ich zapisoval i sám pre seba. Knižne vychádzajú prvýkrát. Ich textové predlohy sa nachádzajú v Hudobnom múzeu Slovenského národného múzea. Materiálové východisko pre publikované zoznamy tvorila diplomová práca Astrid Rajterovej Katalóg diela Alexandra Albrechta (FFUK, 1992), ktorá spolu s J. Albrechtom a Veronikou Zitta preložili aj uverejnené texty Alexandra Albrechta. Východiskom ku knihe však bol rukopis Alexandra Albrechta, napísaný na hlavičkovom papieri vydavateľstva Tatran. Rukopis s úvodom skladateľovej manželky Margaréty preložil a pripravil na publikovanie syn Ján Albrecht na prelome 60. a 70. rokov. Spoločensko-politické udalosti tých rokov však zabránili vydaniu rukopisu. K čitateľom sa dostáva až teraz zásluhou Hudobného centra a editora Vladimíra Godára. Ten ponechal pôvodné autorské texty bez zásahov a vsuviek Jána Albrechta (ktoré spravil syn pri pôvodnom preklade a zadaní rukopisu do Tatranu). Knihu dopĺňa Godárovo poučené a zanietené záverečné slovo. Jednotlivé state sú publikované z rukopisu, teda neboli ešte uverejnené, iné úvahy – hoci boli uverejnené – sú v knihe niekedy zverejnené bez bližšieho odkazu (žiadali by sa aspoň približné roky napísania či zverejnenia). Čitateľovi chýba údaj najmä vtedy, ak tuší, že prameň by sa dal vypátrať (napr. pri preklade veľkého interview s A. Albrechtom zo 14. januára 1954). Iba signatúrne označenie z archívu čitateľovi veľmi nepomôže. Kniha je napísaná talentovaným rozprávačom a esejistom, každopádne literárne nadaným hudobníkom Alexandrom Albrechtom.

                                        Terézia Ursínyová