Vyhľadávanie
Ivan Melicherčík
Tvar ducha. Moc a krása afrického kmeňového umenia
Bratislava, Neomedia 2010
Nová kniha Ivana Melicherčíka sa odvíja od kvalitnej fotografickej dokumentácie jeho zbierky. Na jej vizuálnej osobitosti sa podstatne podieľa aj grafické riešenie so sugestívnymi kaligrafickými interpretáciami názvov jednotlivých kapitol. Výtvarné riešenie tak stmeľuje texty rozmanitého charakteru. Články zostavovateľa sú jeho osobným vyznaním, cez ktoré dáva nazrieť i do svojich zámerov a profilovania koncepcie zbierky. Hoci v našom kontexte má zberateľ menšiu možnosť špecifikovať okruh záujmov ako v krajinách, kde je zberateľstvo tohto druhu rozšírenejšie, u nás môže byť vo sfére zbierania afrického umenia priekopníkom – so slávou i s rizikami, ktoré k takémuto prvenstvu patria. Pri porovnaní s predošlou Melicherčíkovou knihou (Africké umenie: Zbierka Ivana Melicherčíka 2008) však možno konštatovať, že zberateľova optika sa precizuje. Prejavuje sa to aj v jeho sprievodnom texte k nej. Texty o baobabe a o suiseki – prírodnom kryštálovom objekte, v ktorom autor vidí figúru matky s dieťaťom – majú v tomto smere v rámci celku knihy výraznú výpovednú hodnotu.
Nemenej významné sú preklady rozhovorov Alaina Nicolasa so známymi výtvarníkmi – zberateľmi Armanom a Baselitzom. Sympatická je predovšetkým pokora, s akou Arman pripúšťa možnosť, že v jeho vzácnej zbierke je aj nejaký falzifikát, ktorý sa mu nepodarilo rozpoznať. Takéto priznanie si môže dovoliť len skutočný znalec. Melicherčík v knihe otvorl aj priestor pre tých, ktorí sa v slovenskej (a sčasti i českej) akademickej i umeleckej obci rozmanitým spôsobom zaoberajú africkým umením a kultúrou – nájdeme tu štúdie z afrikanistiky a teórie umenia, svedectvá výtvarníkov, či portrét zosnulého hudobníka Doda Šošoku.
Časť Svedectvá africkej duše predstavuje prierez relevantnou literatúrou k téme – je to akési obzretie do publikovaného v minulých desaťročiach. Pri tomto čítaní sme svedkami kryštalizácie uvažovania o téme, no neraz nás prekvapí aj pregnantnosť pozorovania, ktorá presvitá aj cez zastaranú terminológiu – tak je to napríklad u Josefa Čapka, keď hovorí o priestorovej modelácii figúr.
K profilácii Melicherčíkovej zbierky, ako ju odráža táto publikácia: Bez ohľadu na hojnosť, či vzácnosť ich výskytu, za cenné považujem zbieranie príbuzných predmetov – z variantnosti, blízkeho susedstva umeleckých diel sa najviac dozvieme. Takýto charakter má časť venovaná strážnym soškám predkov mbulu (resp.ngulu) etnika Kota z Gabunu. Sošky z dreva potiahnutého plechom charakterizuje starostlivo vypracovaná hlava, ktorá má veľkosť tela, naznačeného malým prázdnym kosoštvorcovým rámikom. Hoci majú celkom iný účel, tvarovo ich niečo spája s drevenými votívnymi soškami plodnosti akua-ba z územia ríše Ašanti (dnešná Ghana), ktoré pripomínajú egyptské zrkadlá. Táto paralela medzi soškami predkov a votívnymi soškami zobrazujúcimi deti dokumentuje spätosť života a smrti, takú príznačnú pre africké rezbárstvo.
Aj tji-wara (čivara) – antilopie párové masky etnika Bambara (z Mali, Burkina Faso či Senegalu) – a neraz i odvážne rytmické akcenty trojrozmerných ľudských figúr tvarovo evokujú profilovú orientáciu egyptského reliéfu. Jedna sekcia Melicherčíkovej zbierky sa venuje práve variantnosti antilopích plastík, medzi ktorými nechýbajú ani virtuózne rezbárske práce.
Dimorfizmus týchto plastík sa nevyjadruje akcentovaním pohlavných orgánov, ale výtvarnou štylizáciou pomocou antilopieho mláďaťa neseného na chrbte antilopej matky. Kopytník nesie svoje mláďa akoby na ľudský spôsob. Tento príklad potvrdzuje známu charakteristiku umenia tradičnej čiernej Afriky, podľa ktorej sa dôraz kladie na plodnosť, zatiaľ čo s erotizmom sa stretneme skôr v indickom prístupe k figúre.
Keď už takto odbieham (v Afrike by povedali: ako duch bez sochy), raz by som rada videla Kompánkove koníky vedľa antilop rezbárov etník Dogon a Bambara, madony niektorých modernistov a gotikov vedľa afrických drevorezieb s témou matky s dieťaťom, vyrezávané lyžice tamojších a našich Feidiasov. Keby sme videli, že závora na zabudnutej pajte v babkinom humne sa podobá závore na dverách Dogonov, možno by sme aj tú pajtu otvárali opatrnejšie. Lebo tak to chodí, že všetko krásne a múdre – aj keby bolo z opačného konca sveta – nás vracia k sebe samým.
Anna A. Hlaváčová
