Vyhľadávanie
Dagmar Inštitorisová – Peter Oravec – Miroslav Ballay
Tváre súčasného slovenského divadla
Nitra, Univerzita Konštantína Filozofa 2006
Ústav literárnej a umeleckej komunikácie FiF UKF v Nitre sa zapojil v rokoch 2003 – 2005 do riešenia štátneho programu Účasť spoločenských vied na rozvoji spoločnosti. Výsledkom tohto výskumu je aj pomerne objemná a solídne polygraficky vybavená knižná publikácia Tváre súčasného slovenského divadla. Bez pochybností možno za „spiritus agens“ celého projektu označiť Dagmar Inštitorisovú, pretože práve jej štúdia vyčerpávajúco načiera z jej diváckej, kritickej a výskumnej skúsenosti so slovenskou divadelnou tvorbou. Názov Ballayovej state Tváre súčasnej slovenskej drámy by bolo náležitejšie doplniť upresnením „niektoré“, pretože jeho pohľad na istý segment súčasnej slovenskej dramatickej literatúry nie je ani faktograficky vyčerpávajúci, ani z aspektu pomenovania poetík komplexný (pozn. red. Pre nedostatok priestoru sme konkrétne argumenty recenzenta museli vykrátiť, celý článok je k dispozícii v redakcii). V kapitolke Hudobnosť výrazu súčasnej slovenskej drámy by podistým nemali chýbať zmienky o dielach autorov, ktorí zvukovú stránku dramatického textu programovo rozvíjajú dlhodobo a sústavne (Stanislav Štepka, Mirka Čibenková, Pavol Janík, v mnohých hrách Andrej Ferko a ďalší), kapitolu Tematická stránka súčasnej slovenskej drámy limituje, ak autor berie do úvahy iba niektoré hry Karola Horáka, Viliama Klimáčka, Romana Olekšáka a Vandy Feriancovej – píšúcich a dokonca i v divadlách uvádzaných autorov je totiž nepomerne viac a prinášajú do značnej miery odlišné tematické inšpirácie, než Ballayovi vychádza z tejto vzorky.
Text Petra Oravca venovaný problematike muzikálu je rozsiahlejší a prezrádza, že autor venoval štúdiu materiálových podkladov a dokumentov viac času a energie. Pre čitateľa zaujímavé a pre odborníka cenné sú Oravcove poznatky o muzikáloch, ktoré uviedol J. Bednárik v nitrianskom Divadle A. Bagara a niektorých ďalších muzikálových produkciách.
Dagmar Inštitorisová sa podujala na náročnú úlohu zmapovať vývoj slovenského profesionálneho divadla od 80. rokov 20. storočia po súčasnosť a zároveň venuje pozornosť aj divadlu pre deti a mládež a amatérskemu divadlu. Jej príspevky v sumári tvoria jeden z možných výkladov vývoja slovenského divadelného umenia v sledovanom období. Isteže, dá sa viesť spor o jednotlivé hodnotenia, dá sa diskutovať o tom, prečo v Inštitorisovej materiálovom súbore chýbajú niektoré významné divadelné opusy, ktoré ovplyvnili ďalší vývoj slovenského herectva, réžie, dramaturgie či scénického výtvarníctva. Vývoj v 90. rokoch Inštitorisová sleduje v niekoľkých líniách a sústreďuje sa opäť prevažne na západoslovenský divadelný kontext (Bratislava, Nitra, Trnava). Inštitorisová podrobne mapuje „inakosť“ slovenského divadla, skúma inscenácie, ktoré sa zaoberajú stratou a nachádzaním identity, analýzou rodinných vzťahov, inakosti spoločenskej či národnej identity hrdinov, zaoberá sa novým pohľadom na slovenskú dedinu. Samostatnú štúdiu venovala divadelnému hľadačstvu Blahoslava Uhlára, venuje sa aj programu Divadla a.ha. a ďalším umeleckým aktivitám. Jej texty sú kombináciou ucelených analytických pohľadov na niektoré okruhy mapovanej problematiky, zovšeobecňujúceho „spojovacieho“ textu a fragmentárnych dokumentačných záznamov a poznámok, ktoré môžu poslúžiť na ďalšie uvažovanie a teoretické spracovanie úctyhodného množstva nazhromaždeného materiálu.
Knižka Tváre súčasného divadla sklame toho, kto by v nej – podľa názvu – hľadal ucelené portréty dominantných tvorivých individualít slovenského divadelníctva. Poskytne však nadostač inšpirácií na premýšľanie o tom, čo slovenské divadelné umenie za ostatné štvrťstoročie prekonalo i ako to robilo.
Andrej Maťašík
