Recenzia
21.12.2018

Tvrdohlavy baran

Tvrdohlavý baran
Bratislava, Perfekt 2000
 
Deti si museli zvyknúť na Barbie, pogy, playstationy i pokémony. Nehovoriac o odfušovaných a na bezbrannom detskom čitateľovi bezohľadničiacich knihách: trh s detskými rozptýleniami je skoro taký výnosný ako obchod s bielym mäsom a jeho ustavične agresívnejšia výnosnosť ničí rovnako deti ako ich rodičov. Je to také masové, že by sme to možno ani nezbadali, keby nám túto smutnú samozrejmosť občas nesproblematizovali dobré knihy.
Medzi dobré detské knihy z ostatnej produkcie slovenských vydavateľstiev sa bezpochyby zaradí kniha Romana Brata Tvrdohlavý baran s ilustráciami Miroslava Regitka. Nielen preto, že jej autorskými a vydavateľskými tvorcami sú dôveryhodné osobnosti s vyváženými kultúrno-komerčnými ambíciami, ale aj preto, že ide o knihu, ktorá sa uchádza o priazeň malého čitateľa najmä preto, že má s čím, vie ako na to a jej výpoveď v sebe nesie nemalú dávku naliehavosti, bez ktorej je akékoľvek písanie len mútením aj tak dosť znečistenej vody. Naliehavosť textu Romana Brata sa popri inom dá vyčítať predovšetkým z toho, že osem rozprávkových príbehov priam úpenlivo volá po ochotnom poslucháčovi, ktorý je schopný nielen vnímať a počúvať, ale aj porozumieť a prežívať. To, čo mu ponúka na porozumenie a prežitie, vonkoncom nie je len príťažlivý sugestívny príbeh, ale priam náročná myšlienka oblečená do tohto príbehu. Brat prirodzene pracuje so starými témami a motívmi, v jeho rozprávkach (večerníčkových, aby sme nezabudli aj na tento sémantizujúci fakt) vystupujú zázračné bytosti, obri, škriatky, ježibaby, víly a zvieratká, zázračno sa neprestajne premieňa na skutočnosť a skutočnosť na zázračno, vtip sa neživí iba situáciou, ale rovnako aj duchaplnosťou, no všetko toto smeruje kamsi vyššie. Jednotlivé príbehy sú koncipované tak, že majú prinajmenej troch rozprávačov, ktorí čosi rozprávajú a chcú byť vypočutí. Už sám tento fakt je oslovením detského prijímateľa: je nás tu viac, a každý má svoju pravdu. Ďalšou príznačnou črtou Bratovej rozprávačskej ekvilibristiky je, že tu popri ľuďoch a zvieratách príbehy často rozprávajú stromy: nemé bytosti so stáročnou pamäťou. Práve stromy sú objavom malej Katarínky, bohatej na oteckove rozprávky, ale obohatenej o rozprávky, ktoré sa dajú počúvať takpovediac iba srdcom. Nuž a ďalšou autorskou inováciou je geografická rôznorodosť príbehov, nesúca v sebe nevtieravé posolstvo o šírych diaľavách tohto sveta, v ktorom máme svoj láskyplný domov. Fantázia týchto rozprávok nemá ďaleko do slnečného toreadorského Španielska, bohatierskeho Ruska, rozpálenej Arábie či indiánskej Kanady, ale súčasne vytrháva z neskutočnej domácej nevedomosti veci, ktoré nás spájajú so svetom a pripomínajú, že všade žijú ľudia a celým svetom poletujú príbehy nasvedčujúce, že dôvtip, krása, dobro a porozumenie vždy zvíťazia nad tuposťou zlovôle, lebo sú silou, ktorá je tkanivom života samého.
Brat invenčne, ale aj veľmi jednoducho nadväzuje na tendencie v literatúre pre deti, ktorých ideálom je stotožnenie s detským čitateľom: otecko sa premieňa s rovnakou nonšalantnosťou ako jeho vynaliezavá dcérka na čokoľvek, čo umožní vniknúť do tajomstiev sveta a nemiestnou nedočkavosťou nezrúcať ich čaro. Zmyslu-, ale aj láskyplný dialóg môže bez prestania pokračovať všade, kde sa zahemží čosi živé, čo súvisí s neobjasnenými tajomstvami, ktoré však ani netreba objasňovať, ak ich dokážeme pochopiť a prijať v pokore lásky...

HALVONÍK, Alexander: Roman Brat: Tvrdohlavý baran. (Môj tip). In. Knižná revue, roč. XI, 7. 3. 2001, č. 5, s. 1.