Vyhľadávanie
„... a uvnitř v tobě je klid a útočiště, do něhož můžeš v kteroukoliv hodinu vstoupit a být u sebe doma,“ hovorí Siddhártha svojej milovanej Kamale. Hĺbka významu citovaného úryvku pravdaže vychádza z kontextu Hesseho prózy a dotýka sa najmä týchto dvoch hlavných postáv. Schopnosť cítiť sa u seba doma však nemá byť vlastné len Kamale.
Toto útočisko poskytujú aj všetky príbehy a eseje Daniela Pastirčáka. Človek sa v nich stretáva sám so sebou, je tam útulne a bezpečne. Ako doma. Dielo Starec a dieťa nie je výnimkou. Symbolický jazyk troch silných príbehov čitateľa nepozorovane odpútava od fyzického sveta.
Kniha rozširuje pocit domova vďaka svojej existencii aj o ďalší rozmer. Vyšla v občianskom združení, ktoré sa už 15 rokov venuje ľudom bez domova. Ono je ich útočiskom. Kúpiť sa dá len u predajcov časopisu Nota Bene, pričom polovica z výnosu putuje do ich rúk.
Na prvý pohľad sa zdá, že úvodný príbeh hovorí o neviditeľnosti týchto ľudí zo strany spoločnosti. Keď sa však lepšie prizriem, znova vnímam spojitosť so Siddhárthom. Aký nádherný je svet, keď ho človek pozoruje bez hľadania, tak detsky, hovorí. Aj hrdina Nič v príbehu s rovnomenným názvom si tým prechádza. Bol to „vlastne veľmi šťastný chlapec, iba o tom nevedel“. Text rozpráva (nielen) o tom, ako zostať sám sebou aj za cenu, že nezapadneme.
Podobenstvo o osude ilustruje príbeh O zrnku. O pocte k prírode, jej kolobehu a neustálych premenách. O clivote a túžbe po naplnení. O zbavení sa pocitu zbytočnosti.
V poslednom archetypálnom príbehu Starec a dieťa sa dá udomácniť na dlhý čas. Možno práve v ňom nájsť trvalý pokoj, o ktorom hovorí Siddhártha. „‘Všetko je v nás!,’ povedalo Dieťa. ‘A my sme vo všetkom,’ povedal Starec.“
Beáta Beláková
