Vyhľadávanie
Tvorbu Pavla Vilikovského desaťročia sprevádza prísna literárnovedná reflexia, usporadúvajúca početné autorské postupy (intratextualita, intertextualita, ironická paródia, travestia, pastiš, protokolárny štýl a ďalšie) do uceleného obrazu autorského umeleckého systému. Pri úvahách o jeho najnovšej knihe RAJc je preč sú (okrem iného) cenné staršie poznámky Petra Zajaca, ktorý v kontexte vývinu Vilikovského postupov uvažuje o prítomnosti a charaktere tzv. autobiografickej pamäti. V nutnej skratke len naznačím základnú líniu: ľudský život sa vyznačuje rozmanitosťou a vnútornou protirečivosťou, autobiografickú pamäť možno preto vymedziť ako rozčlenenú a diferencovanú. Pamäť zároveň vystupuje vo Vilikovského neskoršej tvorbe v pozícii konštitutívneho naratívneho momentu a jej ďalším účinkom je posilnenie otázky ľudskej identity (porov. Zajac, P. /ed./: Pavel Vilikovský. Prózy. Bratislava: Kalligram, 2005, s. 843 – 871).
Naznačené poznámky vyhovujú najnovšej knihe Pavla Vilikovského z viacerých dôvodov. Próza je vystavaná ako spomienková kompozícia pozorujúceho a reflektujúceho rozprávača a vo svojom základnom nastavení pripomenie žáner (vlastného fiktívneho) životopisu s posilneným, komunikačne ústretovým bilančným prvkom. Rozprávača Vilikovského prózy zaujíma status „hotového“, „kompletného“ človeka (s. 26), ktorý sa konfrontuje s vedomím o „neúprosnom úbytku čara, o hrdzavení pôvabu“ (s. 246). Tento východiskový problémový bod, pomenovaný titulnou syntagmou „Rajc je preč“ a sprevádzaný prvou vetou knihy „Ide o to, prežiť všedný deň“, iniciuje pohyb do minulosti, do detstva, mladosti a ranej dospelosti, „keď človek vzniká“, keď „nijaký deň sa mu nezdá všedný“, keď „vládne ustavičná zmena, vo všetkom. Aj keď sa udalosti opakujú, sú zakaždým nové, lebo sa stávajú niekomu inému. Niekomu, kto tu včera ešte nebol“ (s. 26). Vlastníkom minulosti je však pamäť, rozčlenená a diferencovaná, preto rozprávačove spomienky a z nich vznikajúce obrazy neplynú chronologicky a nemajú charakter „totálnej jednoty“ (P. Zajac, tamže, s. 871), ale skôr členitých trsov, voľne priradených udalostí, miniatúr a impulzov, ktoré v protipohybe od východiskového „Rajc je preč“ dokladujú (nie nevyhnutne) minulé pôvaby, no zároveň sú aj dokumentom ich ubúdania. Tento princíp stojí aj za kompozičnou „rozviazanosťou“ Vilikovského prózy, ktorá má charakter sekvencií či „prípadových“ obrazov. Do pamäťových stôp zároveň vstupuje prvok imaginácie, „dokresľovania“ udalosti, v tomto zmysle rozprávač často priznáva obmedzený rozsah svojej znalosti, uvádza jej zdroje a upozorňuje na zásahy do prezentovaných obrazov, ich prevtelenie do vlastného „jazyka“ (s. 132, 161, 204, 271 a inde). (Len mimochodom: v tomto momente možno Vilikovského prózu interpretačne a koncepčne priblížiť k vybraným prozaickým prácam anglického spisovateľa Juliana Barnesa: Žiadny dôvod k obavám, Stôl s citrónmi, no predovšetkým Pocit konca. To, že Vilikovského písanie nemá ďaleko od Barnesovho, vypovedal už P. Zajac v článku Vilikovského príbehy umierania). Zvolený postup je účinný predovšetkým vo vzťahu k autentifikácii zobrazovaného a východiskovej poznámke o prítomnosti autobiografickej pamäti. Rozprávač, limitujúci presnosť svojho rozprávania, si získava dôveru plynúcu z gesta priznania, odhalenia, rozkrytosti a úprimnosti.
Bolo by nanajvýš jednoduché a priamočiare označiť Vilikovského prózu žánrovo ako beletrizovanú autobiografiu. Vyššie som naznačil, že Vilikovského dielo asociuje žánrovú paradigmu (vlastného) životopisu, teraz doplním, že tento moment azda najsilnejšie zdôrazňuje bezmennosť rozprávača, ktorá môže smerovať k autobiografickému princípu. Medzi rozprávačom v prvej osobe a autorom totiž nestojí viditeľné pomenovanie, a teda nič nehatí, resp. nepresmeruje priebeh potenciálnej priamej referenčnej línie od rozprávača k autorskému subjektu. Bezmennosť postavy však možno čítať aj v inom pláne, ako postup, ktorý „rozpúšťa“ individuálny princíp a tým smeruje k nadindividuálnej, generačnej výpovedi/reprezentácii. Už Valér Mikula v recenzii Duchaplnou parou vpred! (Knižná revue č. 4/2017) vyjadril názor, že Vilikovský nepíše o mladých a pre mladých, Róbert Kotian zase v recenzii Smrť, dane a Vilikovský (SME, 1. 3. 2019) dodáva, že „starnúci či skúsený čitateľ je konečne vo výhode – mnohé zo situácií, o ktorých Pavel Vilikovský píše, sám zažil, počul, skúsil, zaznamenal“. Smerovanie postáv k nadindividuálnemu, externému, obklopujúcemu, či typovému princípu potvrdzujú aj niektoré textové riešenia. Napríklad titulná syntagma „Rajc je preč“ v skutočnosti pôvodne nepatrí individuálnemu pocitu rozprávača, vysloví ju priateľ Ivan ako diagnózu prichádzajúcu s vekom, ktorej sa rozprávač (ne)aktívne bráni: „Rajc sa nestratil, je stále tu, to iba my sme ho stratili. Prišli sme oň vekom (...) svet má čaro v každom veku, lenže v každom ho má iné. To je všetko, starký“ (s. 278), avšak neskôr: „Koniec koncov, rajc bol naozaj preč, ten niekdajší, a Ivan bol pre mňa dôležitejší ako pravda – vlastne iba ako názor, ktorým som si vôbec nebol istý (...) Musíme si jednoducho nájsť nové rajce, keď nie inde, tak na prázdnom bielom plafóne“ (s. 283 – 284). Iným príkladom sa stávajú postavy z rozprávačovej blízkosti, predovšetkým matka a stará mama či priateľky, ktorých náčrt individuálnej „tváre“ Vilikovský permanentne „rozpúšťa“ v externom, tentoraz literárnom kóde. Práve tu sa ukazuje, ako pomenovanie postavy dokáže presmerovať pozornosť čitateľa od autobiografického, teda osobného, do externého prostredia. Všetky tieto postavy rozprávač nazýva Oféliami alebo (parciálne) Júliami (Shakespearovými), ale tiež vernou Penelopou (Homérovou) alebo je im prisudzovaná funkcia defoeovského Piatka. Ani individuálny profil samotného rozprávača nie je konštruovaný výhradne z neho samého, ale preniká ním predovšetkým postava a osud Shakespearovho Hamleta (v tematickej referencii k zosnulému otcovi sa ako mimoriadne funkčná javí byť jedna z rozprávačových replík: „Som pozostalý“). A neraz do takej miery, že udalosti rozprávačovho života sa javia byť nepriamou interpretáciou postavy Shakespearovej tragédie. V niektorých bilančných konštatovaniach rozprávača, v akýchsi jeho „osobných životných zisteniach“, sa zasa zrkadlí tragická vedomosť 20. storočia, vyslovená vedúcimi osobnosťami filozofie, napr. vo výroku „Dnes mi napadá také vysvetlenie, že keď raz začneme vznikať, už neprestaneme – alebo, ak chcete, už od narodenia začíname zanikať a ten proces premien sa skončí až úplným zánikom. Tak či onak, vyplýva mi z toho, že kým žijeme, nikdy nie sme definitívni. Mali by sme s tým rátať a správať sa podľa toho“ (s. 133), rezonujú hneď tri dôležité zdroje: Heideggerov koncept bytia-k-smrti spojený s časovosťou, koncept projektu Jeana-Paula Sartra a nakoniec známy Beckettov obraz matky rodiacej rozkročmo nad hrobom.
Zdá sa teda, že to, čo sa javí byť súkromnou históriou rozprávača, individuálnym životom, vlastnou skúsenosťou a spomienkou, je vo Vilikovského próze reprezentatívne vo vzťahu k skúsenosti generácie s dlhšie používanými tvárami (s. 230), k skúsenosti veku.
Rajc je preč je pre mňa knihou o (zo)starnutí sprevádzanom ubúdaním životného pôvabu i snahou o jeho zachytenie či oživenie, je umierneným, láskavo ironickým i melancholickým, ale aj výrazovo hravým náčrtom... budúcnosti.
