F. R. & G. 2015
Mladý prozaik Ján Púček (1987) vydáva tretiu knihu, román Uchom ihly. Vyzerá to tak, že autor sa v nej už dostáva do optima – jeho Kameň v kameni som síce zatiaľ v rukách nedržal, no Okná do polí áno a aj napriek tomu, že si nedovolím povedať, že to bola zlá kniha, jednoducho si nemyslím ani to, že je dobrá. Trpí na viacero neduhov, ktoré možno prihodiť do priečinka „debutantské“ a pozornejší redaktor by ich zrejme odstránil, preto pri najnovšom Púčekovom literárnom počine poteší fakt, že takýchto lapsusov je v nej veľmi málo. Predsa len ich však treba explikovať, aby bolo jasné, v čom vidím silné i slabšie stránky predmetného textu.
V rovine štylistiky sa autorovi podarilo vynechať väčšiu časť prostriedkov, ktoré pôsobili ako samoúčelné ornamenty, a hoci text vykazuje očividné znaky literárnej štylizovanosti, stáva sa z nej devíza, odkazujúca fluidnejšie a organickejšie než predtým na niektorých starších, takpovediac tradičnejších autorov slovenskej prózy druhej polovice 20. storočia. Zámerná archaickosť a „zaprášenosť“ výrazu teda nielen neprekáža, ale v pasážach písaných kurzívou je práve naopak veľmi účinná. Otázkou do budúcna ostáva, či sa Púčekovi podarí skombinovať tento tradičnejší variant realizmu s čímsi modernejším. Isté náznaky inovovania autorského pohľadu sa v knižke nachádzajú, z tohto hľadiska bude teda zaujímavé mladého prozaika sledovať.
Trochu otázne je hľadisko tematické. Tu je vidieť, že autor je s témou vnútorne zrastený, pasuje k nemu, takpovediac vyrastá z toho, čo mu je najbližšie. Aj preto Púček dokáže byť presvedčivý a jednotlivé motívy a textové pasáže vzhľadom na celok pôsobia funkčne, niektoré obrazy sú až výnimočne silné (čo je iste spôsobené nielen silou danej témy), dovolím si odcitovať aspoň jeden z nich: „Keď bol Ján po rokoch na exkurzii v Terezíne, zdalo sa mu, že ovzdušie je tam zo želatíny, ledva hýbal rukami, ledva kráčal, múry pevnosti sa točili a točili. Zrazu sa mu zazdalo, že vidí pričňu, na ktorej spával. Podišiel k nej a posadil sa. ‘Pane, to nemůžete. Neseďte tady!’ zvolal naňho príkrym hlasom mladý sprievodca. A on sa usmial. A ďalej sedel.“
Problém nastáva vtedy, keď autor z pozície rozprávača dianie komentuje (čo sa, našťastie, nestáva príliš často). V prevažnej miere to síce aj v takých prípadoch funguje, no niektoré veci by mali ostať autonómne, aby sa neoslabovala ich údernosť. Svojimi poznámkami zhotoviteľ textu totiž zbytočne uľahčuje čitateľovi recepciu, akoby mu neveril a bral si za povinnosť ťahať ho za ruku a dovysvetľovávať veci, ktoré by mali spomedzi riadkov vyplynúť implicitne – napríklad menný zoznam trstínskych židov, ktorí sa po vojne už nemohli vrátiť domov, by podľa môjho názoru ako memento tejto desivej udalosti lepšie pôsobil úplne osamotene.
Na záver však opäť musím román Uchom ihly vyzdvihnúť, pretože vo mne zanechal veľmi pozitívny dojem – jednoducho Púčeka je tu radosť čítať. Jednotlivé zložky diela spolu pôsobia v harmonickom tanci, pričom sa autor nevyhýba ani podprahovej a otvorenej konfliktnosti či životnej dráme, pretože, predsa len, život ako taký je v čomsi ako šitie (jeden z leitmotívov textu) a „šiť a nepichnúť sa, to akoby človek ani nešil“.
