Vyhľadávanie
Kľúčenky k pochopeniu
Endre Kukorelly: Údolie víl
Bratislava, Kalligram 2006
Preklad Jitka Rožňová, verše v spolupráci s J. Rožňovou preložil Ján Štrasser
Známy maďarský básnik a prozaik Endre Kukorelly vydal v roku 2004 dielo, na ktorom pracoval desať rokov: Údolie víl. Na svojom konte mal vtedy už takmer dve desiatky kníh, viaceré domáce i zahraničné ocenenia (Cenu Gyorgya Boloniho za najlepší debut – 1985, Kniha roka – 1991, Krištáľ Vilenice – Slovinsko 1992, Cenu Attilu Józsefa - 1993, Cenu Sándora Weoresa - 1993, Cenu Tibora Déryho - 1995, Cenu Kruhu Kelemena Mikesa - Holandsko 1995 a ďalšie).
Údolie víl je v pravom zmysle slova rodinným románom.
Autor knihu rozčlenil do deviatich dielov (každý z nich začína osobitným básnickým predhovorom), pričom každý obsahuje niekoľko kapitoliek. Spomienky mieša s úvahovými, esejistickými prvkami. Hoci v rozsiahlom románe predsa len pomaličky chronologicky postupuje vpred, jeho hlavnou metódou je krúženie s návratmi. Akoby preplietol kovové krúžky na kľúče, k niektorým udalostiam sa znovu a znovu vracia, niekedy len s malými doplneniami, inokedy s faktom, ktorý udalosti dodáva úplne nový rozmer. Štylisticky nie je ani náhodou uhladený, používa aj zložité, nesúrodé súvetia. Jachtá. O to je však autentickejší.
Príbeh rodiny, ktorá za komunistického režimu ťažko prežíva úpadok svojho statusu a napriek tomu nevyužije možnosť emigrovať, ako mnohí bývalí pravoverní komunisti, je predovšetkým príbehom synovského vzťahu k otcovi, je príbehom, v ktorom autor hľadá porozumenie alebo odmietnutie postojov staršej generácie. Dialóg je niekedy tvrdý, nevyberavý, bolestivý, v pocite márnosti, nešťastia občas aj naturalistický. Román si vyžaduje trpezlivého čitateľa, lebo ono sa toho vlastne veľa neudialo, a preto niekoľkonásobné prežívanie je len prirodzené. Pochopiť je niekedy až heroická záležitosť, generačné rozdiely ešte väčšmi vyhrotil spoločenský izolacionizmus, ktorý nútil utiahnuť sa do rodiny, ale aj izolovanie sa zriadenia od normálnych prejavov života, od odbornosti a jeho príklon k vulgarite. Čitateľ rýchlo zistí, že sa nezahlbuje do románu s racionálnym jadrom, prevládajú emócie. Pretrváva pocit beznádeje. Ba dokonca ani po zmene spoločenského zriadenia protagonista nenachádza uspokojenie, životný pocit nadobudnutý v mladších rokoch má stále dostatok živnej pôdy: radosť mala byť súčasťou mladosti.
Okrem už v úvode spomenutého počtu Kukorellyho ocenení v súvislosti s mimoriadne úspešným Údolím víl rezonuje ešte jedna, pre slovenskú literatúru nepríjemná otázka. Ako je možné, že maďarská literatúra sa dokáže rodinnými románmi (najmä so vzťahom k otcovi) presadiť aj na medzinárodnej scéne (viď napr. Endre Kukorelly, Péter Esterházy, Péter Nádas), a slovenská nie? Azda je príčina v nedostatku slovenských rodinných románov? Nazdávam sa, že nie, aj keď viaceré sú, podobne ako kdekoľvek inde, bez výraznejšej chuti. Možno až čas vysvetlí, či na Slovensku nie je čitateľský hlad po náročnejšom rodinnom románe alebo či nie je na príčine rozhádanosť literárnej scény, ktorá ignoruje všetky náhľady do minulosti, ak nie sú v súlade s politickým presvedčením a vnímaním histórie tej-ktorej strany.
Michal Schuster
