Vyhľadávanie
Vincent ŠIKULA
UDRI PASTIERA
Bratislava, Slovenský spisovateľ 2001
Keď človek vidí, že všetko, čo chcel svojím životom pochopiť, je nepochopiteľné a keď už neostáva čas na ušľachtilosti, skríkne. (Spomeňme si napríklad na výkrik Nóra Edvarda Muncha, v ktorom sa koncentruje bezmocnosť s titanskou silou i totálna skepsa s absolútnym poznaním.) Aj posledný román Vincenta Šikulu, ktorý vyšiel po jeho smrti pod názvom Udri pastiera, je takým výkrikom. Vlastne, ktovie, či je to vôbec román. Autor ho nestihol dokončiť a edičná poznámka Emila Charousa inštruuje, že chcel na ňom ešte pracovať, že text je fragmentárny a medzerovitý a že je to vlastne autorská sebareflexia nad mučeníckou smrťou gréckokatolíckeho biskupa Petra Pavla Gojdiča v päťdesiatych rokoch (toho, ktorého pápež Ján Pavol II. nedávno vyhlásil za blahoslaveného). V každom prípade, ak aj nejde o román ani o celistvý, žánrovo dozretý text, ide o prózu s takou gramážou zmysluplnej nedopovedanosti, že všetky literárnokritické duchaplnosti, publicistické čarostreľby a estétske špekulácie musia ísť jednoducho bokom: kto nevie platiť za slovo životom, nech radšej mlčí, kto nevie, čo je ovca, nech neudiera pastiera.
Už v úvodnej kurzíve sa objavuje niečo, na čo sme u Šikulu neboli zvyknutí: imperatív. A to imperatív spojený s naskutku mierumilovnými kľúčovými slovami, láska, spokojnosť, skromnosť, úsmev a najmä pokora a pravda, na ktoré sme u Šikulu boli zvyknutí, i keď aj tie náš majstrovský autor používal nanajvýš cudne. Ďalším sémantickým podložím Šikulovej nedopísanej výpovede sú mená, ktoré v kontexte s mučeníckym osudom kňaza Gojdiča vytvárajú takpovediac netradičné predpolie: dobrodruh a madagaskarský kráľ Móric Beňovský, štátnik a astronóm M. R. Štefánik, hrdina SNP Ľudovít Kukorelli, generál Malár, biskup Čársky. No azda najväčším prekvapením knihy je vecný, div nie racionálny štýl, bez akýchkoľvek šikulovských ornamentov a milotín, bez členitých súvetí a iných štylistických figliarstiev. Aj rozprávačská partitúra je tu rozohraná ináč: hovorí sa nielen o hlavnej postave, ale rozpráva i ona, takisto autor je nielen objektom, no i subjektom rozprávania. A isteže, keby bol Šikula chcel zachytiť iba Gojdičov životopis a mučenícky osud svätca, bol by si isto vedel nájsť primeranejšie prostriedky na oveľa biografickejšie stvárnenie; takúto orientáciu rukopisu napokon nepotvrdzujú ani fragmentárne akoby záznamy konkrétnych situácií, nasýtené skôr autorskou tragickou zvesťou ako dejovou dramatickosťou.
Z týchto špecifík azda jasne vyplýva, že kniha predstavuje apartnú epizódu v Šikulovej autorskej genealógii. Gojdičovská tragédia tu vyznieva síce naplno, ale autor ju povýšil na tragédiu slovenského osudu, ktorého súčasťou je i on sám. Nečudo, že celý sujet pôsobí ako katafalk, na ktorom sa vezie jej majestát smrť, mŕtva, ale víťazná, mĺkva, ale hroziaca, ľahostajná, ale zákerne desivá. A celé rozprávačstvo, väčšmi jóbovské ako pôžitkárske, kŕčovito zamiera v strachu, hrôze a zúfalstve a už sa tak radostne neotvára v harmonizujúcom rozpuku lásky a pokory (Kosil by si, kosil, ale nemáš čím.) A predsa, pokora je azda najcennejšou výhrou tejto knižky. Nie je to však lacná či naučená všeobjímajúca filozofická póza; je to pokora niekdajšieho rúfusovského chlapca, čo maľoval dúhu, ktorý dorástol na bezmocného proroka, akých slovenský multikulturálny, multietnický a multizáujmový svet najradšej vypína na kríž. O tomto je Šikulovo posolstvo, ktoré svojou hĺbkou prežívania, úprimnosťou i naskutku biblickou sémantikou nemá v modernej slovenskej literatúre páru.
Nateraz posledné dielo z pozostalosti veľkého rozprávača je okrem iného aj svedectvom o tom, koľko ľudskej odvahy, statočnosti a sily potrebuje naozajstný tvorca, aby mohol ľuďom rozdávať radosť a nádej, kým mu vlastný osud, návratný nanajvýš ak v podobe pomníka pokory a viery, čo však už nie je osudom, nepretečie pomedzi oká riečice života.
Alexander Halvoník
