Vyhľadávanie
Pavel Branko (1921) pôsobil ako redaktor, historik v Slovenskom filmovom ústave, filmový publicista a prekladateľ. Počas normalizácie mal niekoľko rokov zakázané publikovať. Za svoju tvorbu získal viacero ocenení, v januári si od prezidenta SR prevzal Pribinov kríž II. triedy za celoživotný prínos pre slovenskú kultúru.
Jazyk si vraj žije vlastným životom. Niektoré slová, slovné spojenia a konštrukcie prijme, iné odmietne. Zatiaľ čo hranice používania jazyka v súkromnej sfére sú voľnejšie, od jazyka vo verejnom priestore sa očakáva istá „úroveň“ – chápaná spravidla ako zhoda s kodifikovanou normou. Najmä pri práci s inojazyčnými zdrojmi sa však citlivosť na cudzorodé prvky môže otupovať. Práve o nástrahách, ktoré na nás pri práci s jazykom (tobôž s viacerými) číhajú, píše Pavel Branko v zbierke reflexií Úklady jazyka (MilaniuM 2014). Uvažuje najmä cez optiku stretu slovenčiny s inými rečami. Najväčší priestor z pochopiteľných dôvodov venuje slovgličtine – či už prenikaniu anglicizmov do našej lexiky (tréning, míting; Čo môžem pre vás urobiť?), alebo kopírovaniu anglických syntaktických konštrukcií. Mnohopočetné sú aj príspevky k slovčeštine, predovšetkým v súvislosti s tzv. falošnými priateľmi, teda slovami, ktoré znejú rovnako alebo podobne ako domáce slovo, ale majú odlišný význam (napr. české přezíravý, sprostý a pod.). Vďaka rozsiahlej jazykovej kompetencii autor ponúka i príklady z mnohých ďalších jazykov – ruštiny, poľštiny, chorvátčiny, nemčiny či francúzštiny, takže kniha má potenciál osloviť široké spektrum čitateľov.
Súborné vydanie reflexií Pavla Branka je zbierkou už uverejnených statí: najskôr vychádzali v dvojtýždenníku Mosty, teraz ich uverejňuje Romboid. Svojou koncentrovanou podobou však kniha predstavuje unikátny prehľad častých a neraz prehliadaných pošmyknutí prekladateľov a redaktorov. Pri jej čítaní si človek uvedomí, aké je pri hľadaní adekvátneho prekladu niekedy ľahké nechať sa zviesť na nesprávnu cestu...
