Vyhľadávanie
Bratislava, Marenčin PT 2012
Preklad Ján Štrasser
Určite sa medzi nami nájdu takí, čo neúnavne smútia a snívajú. Smútia pre celé nehodné ľudstvo a snívajú, ako ho konečne spasia, i keby ho bolo treba celé vyhubiť. Presne v duchu najväčších, svätých dobrodincov, ktorí boli v každej chvíli „dôslední humanisti … nezastavili sa pred ničím, aby dosiahli najušľachtilejší cieľ: všeobecné ľudské šťastie“. Mimochodom, určite by vedeli čo a ako, keby spása ľudí bola príliš tristná, neznesiteľná. Keby sa aspoň na okamih mohli vrátiť a dať veci do chodu! Keby tak ožil jeden z najväčších, veľký Vladimír Iľjič… Tí ostatní potrební a čakajúci na (svoju vlastnú) posvätnú svetovú revolúciu sa už iste nájdu, prebudia sa zo spánku a pod neomylnou taktovkou vodcov – dobrodincov verne a ochotne pomôžu zbaviť sa, pardon, spasiť všetkých, čo by sa náhodou tak trocha vzpierali. Tí sú proti nám, proti spáse; všetci, čo nie sú s nami. Ako je všeobecne známe, jednoduchosť skrýva krásu, a v týchto výpočtoch prebýva úplne číra, jasná a jednoduchá matematika.
Snáď práve tieto číre, vznešene smútiace duše najviac poteší román - sitzrealistická fantázia - súčasného rusko-izraelského spisovateľa. Poteší, ukáže, že sen nemusí navždy zostať len snom.
Všetko začína naoko nevinným stretnutím štyroch dávnych priateľov, z ktorých jeden (ako každý správny Rus takmer vždy s do noci žiariacim nosom po nevyhnutnej dávke vodky) skrýva v sebe práve takúto vznešenú, do úmoru smútiacu dušu. A rozvírením (ne)šťastných okolností nachádza ona, čo hľadala: Lenin ožíva, revolúcia môže konečne v plnej kráse povstať! Vidíme obludu rásť, prenikáme do podstaty revolúcie. Pre Vladimíra Iľjiča vždy bola a bude pokračovaním jeho krásnych detských hier na Indiánov, kde on ako vodca kmeňa „Snami“ vedie svoj ľud ku konečnej pohrome. Presne chápe jeho nezmerateľný význam, keď sa nám ráčkujúc múdro prihovára: „Náhodné masy, piateľko, sú ako výkaly: kinetickú či potenciálnu enegiu nadobúdajú v stave chooby. Keď sú zdavé, sú to len obyčajné hovná!“ Vznešená duša plesá nad toľkou veľkosťou.
My ostatní, spolu s autorom menej vznešení, nehodní cítime, že tu pomôže smiech. Vediac o jeho výbušnej kráse, zvodnej uvoľnenosti ním Tarn (ne)milosrdne prevrtáva svet zdanlivej vznešenosti. V oslobodzujúcom smiechu prenikajúcom románom nás volá voľne lietať nad skutočnosťou, a zároveň si v tejto ľahkosti znovu raz uvedomiť onú smiešnosť, grotesknú obludnosť, malosť samozvaných „dobrodincov“ ľudstva. Smiech chráni smútok, desivú istotu, ktorú vkladá autor do obrazu rútiaceho sa vlaku – „pokroku“ revolúcií. Vždy sa zabúda práve na to, čo za sebou nedočkavý vlak necháva: „do-pre-du-do-pre-du-do-pre-du… a vôkol, za nákladiakmi rozškriabanými chrastami ciest“ zostáva „biedna, utýraná, nešťastná zem“. Niečo na zamyslenie pre vznešene zakrnené mysle „dôsledných humanistov“.
