Vyhľadávanie
Bolo aj Ferdinandovo Mesto
Tivadar Ortvay: Ulice a námestia Bratislavy. Ferdinandovo Mesto
Bratislava, Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT 2004
Preklad Magda Takáčová
Päťdielny cyklus diel uznávaného bratislavského historika Tivadara Ortvaya o uliciach a námestiach Bratislavy, ktorý vznikol na začiatku 20. storočia, pôsobí dodnes čitateľsky podnetne a zároveň je nenahraditeľným prameňom spoznávania histórie nášho hlavného mesta. Preto Albert Marenčin, ktorý vo svojej skvelej knižnej edícii Bratislava – Pressburg predstavuje v graficky príťažlivej podobe už druhú knihu z tohto Ortvayovho cyklu: po Podhradí je to Ferdinandovo Mesto – Ferdinandstadt – Nándorváros. Trojjazyčný názov tejto časti mesta, zahŕňajúcej najmä oblasť Palisád až po Župné a Hodžovo (vtedy Grassalkovichovo) námestie, zodpovedá stavu a situácii trojjazyčnej Bratislavy v roku 1905, keď Ortvayovo dielo vzniklo.
Ferdinandovo Mesto, „druhý mestský okres“, ako uvádza Ortvay, bolo pomenované na počesť Ferdinanda V., posledného uhorského kráľa korunovaného v Prešporku. Okrem Palisád do neho patrili známe ulice, ako Zochova, Kozia, Konventná, Lýcejná, Mariánska, Obchodná, Panenská, Podjavorinská a ďalšie, až po Suché Mýto a tri hraničné námestia: Hodžovo, Hurbanovo a Kollárovo. Tento výpočet ulíc a námestí evokuje predstavu, že ide o menej zaujímavú časť Starého Mesta – ale ide skôr o menej známu a turistami menej navštevovanú mestskú oblasť. Ortvay prechádza jednotlivými ulicami, zaznamenáva ich históriu a vytvára tak plastický obraz života, pamiatok a osobností, ktoré im vtlačili svoju nezameniteľnú pečať. Tak napríklad Veterná ulica bola v tom čase Jókaiho ulica (Jókai Mór út) a bola pomenovaná po vtedy slávnom a populárnom maďarskom spisovateľovi, ktorý tu býval v dome baróna Lepela – a dokonca sa za mesto uchádzal o poslanecký mandát do uhorského snemu.
Prechádzku ulicami Ferdinadovho Mesta, ich bohatou históriou, zaujímavými architektonickými a historickými pamiatkami veľmi dobre oživujú dobové fotografie a kresby, uchované často len na rôznych pohľadniacich, ktoré sa zachovali v Archíve mesta Bratislavy – ale bez nich by sme si už vôbec neboli schopní vytvoriť predstavu o ich pôvodnej podobe. Tá sa začala strácať krátko po druhej svetovej vojne a vrchol prestavby, skôr len nezmyselného rúcania, dosiahla na prelome 60. a 70. rokov, a ako píše v predslove ku knihe s trpkou iróniou Juraj Špitzer: „Architekti radi rúcajú, lebo sú presvedčení, že vedia lepšie stavať ako tí pred nimi, že na rumovisku starého postavia čosi veľkolepejšie, napríklad čosi také, ako je budova Národnej galérie na nábreží Dunaja“.
Áno, pocit trkosti sa nás zmocňuje pri predstave, koľko sa toho za posledné polstoročie v Bratislave zničilo. Ortvayova kniha nás aspoň na chvíľu dokáže uniesť do sveta tých tichých idylických uličiek a zákutí. Je cenným dokumentom a zároveň aj svedectvom o minulosti mesta, ktoré tak pred nami odhaľuje ďalšiu časť svojej, pre dnešných Bratislavčanov stále málo známej tváre.
Anton Baláž
