Vyhľadávanie
Po duchovných stopách mesta
Tivadar Ortvay: Ulice a námestia Bratislavy. Mesto Františka Jozefa
Bratislava, Albert Matenčin Vydavateľstvo PT
Preklad Magda Takáčová
Presne sto rokov uplynulo od vydania knihy učiteľa histórie na Právnickej akadémii v Bratislave Tivadara Ortvaya Pozsony város, utcái és terei – Ulice a námestia Bratislavy. Nadviazalo na jeho rozsiahle Dejiny mesta Bratislavy a populárnym, rozprávačsky príťažlivým spôsobom priblížilo históriu i dobovú súčasnosť vtedajších piatich mestských častí: Starého mesta, Ferdinandovho mesta, Mesta Františka Jozefa, Mesta Márie Terézie a Nového Mesta. Toto cenné dielo začal v slovenskom preklade od roku 2003 v piatich samostatných zväzkoch, doplnených bohatým dobovým ilustračným materiálom vydávať Albert Marenčin v edícii Bratislava – Pressburg. Práve jemu patrí zásluha za to, že všetci, čo máme radi našu „metropolu na Dunaji“, sa tak môžeme dozvedieť množstvo doteraz neznámych faktov a udalostí z jej bohatej uhorskej histórie.
Mesto Františka Jozefa (Franz Joszefstadt, Ferencz-József -Város) sa na začiatku 20. storočia rozprestieralo medzi Starým Mestom a Dunajom. Od Podhradia ju oddeľovalo Rybné námestie a hranicu medzi Starým Mestom a vtedajším Ferdinandovým mestom (oblasť Palisád a okolia Grassalkovichovho paláca) tvorilo Hviezdoslavovo (vtedy Kossuthovo) námestie. Do tejto mestskej časti patrilo 45 ulíc a námestí, ale keď sa čitateľ vydá s autorom na putovanie po nábreží Dunaja, od Dunajskej ulice k Ondrejskému cintorínu, cez Poľnú ulicu k Malej stanici na Mlynských nivách a do oblasti Zimného prístavu, mnohé lokality takmer nedokáže identifikovať – tak veľmi sa táto časť mesta odvtedy zmenila. Veď v tom čase ešte medzi Rybnou bránou a Dunajom existovala veľká, malebná rybárska osada, smerom k Hradu zelené lúky, ktorých kosenie obyvateľom mesta povolil ešte kráľ Žigmund, stál tu monumentálny pomník Márie Terézie, jedinečné kúpele na Grosslingovej ulici – „moderný vodoliečebný a kúpeľný ústav, zariadený s najväčším komfortom“, aj letné kúpele pri Dunaji, ale aj fabrika Káblovka a rafinéria Apolka (jedine za nimi nám, dnešným mešťanom, nemusí byť ľúto).
Ortvay približuje aj históriu všetkých ulíc a námestí tejto časti mesta, podrobne sa zaoberá históriu tzv. Korunovačného pahorka či vtedajšieho Mestského divadla (dnes opery SND). Na jeho mieste stálo od roku 1776 Staré divadlo, kde sa hral Goethe, Schiller, ale aj Shakespeare a často tu vystupoval slávny rakúsky komik Nestroy. Mestské divadlo postavili za tri roky (1884–1886) a na jeho výstavbu okrem mesta štedro prispela aj uhorská vláda. Rovnako štedro a veľkoryso mesto podporovalo aj výstavbu iných kultúrnych objektov, sôch a búst slávnych rodákov, a medzi „sponzorov“ kultúry patrili aj rôzne bankové a finančné inštitúcie: tak prešporská Prvá sporiteľňa financovala Ganymedovu fontánu pred divadlom, dielo V. Tilgnera. Na margo týchto Ortvayových informácií môžeme len so závisťou myslieť na vtedajších „mestských radných“ a ich osvietený vzťah k mestu. Lebo pod všetko zlé, čo sa potom s mestom, s jeho ulicami a námestiami v nasledujúcich desaťročiach udialo, sa priamo podpísal práve krajne neosvietený, ignorantský vzťah ich nasledovníkov vo vedení Bratislavy. Ale to je už iná kapitola a my sa s Ortvayom ešte na chvíľu vydajme za tými, ktorí pred storočím žili v Meste Františka Jozefa a zanechali tu svoje nezmazateľné duchovné stopy.
Anton Baláž
