Vyhľadávanie
Gabriele Thullerová
Umenie a(lebo) gýč
Bratislava, Ikar 2007
Preklad Helena Galanová
Gýč a umenie spolu neodlučiteľne súvisia. Ak zvážime úsilie, aké vynaložili v boji proti gýču v posledných desaťročiach umenie a filozofia, dávno by už gýč ako „umelecký“ fenomén nemal jestvovať. Opak je však pravdou, gýč prekvitá, teší sa veľkej obľube a postupne sa mení aj názor naň. Ako na náš umelecký vkus útočia gýče z predvianočnej ponuky na dotvorenie vianočnej atmosféry alebo darčeky ku dňu zamilovaných! Označenie gýč sa objavil až v 19. storočí v strednej Európe, keď ho kritici používali na označenie nevkusných predmetov. Zmena trendu vo vnímaní gýča nastala v 80. rokoch 20. storočia, vzniká „gýčové umenie“. Napodobeniny výtvorov masovej kultúry a reprodukčné technológie sa etablovali ako umelecká forma. Práve tieto technológie sa stali predpokladom masovej výroby predmetov, ktoré sa stali súčasťou každodennej estetiky. Gýč sa prihovára citu, vyvoláva túžby a súčasne ich uspokojuje. City, ktoré prebúdza alebo má prebúdzať gýč, vyvolávajú sentimentálne nálady, čo je svojím spôsobom poznávací znak gýča.Umenie a gýč sa podľa autorky zásadne líšia v obsahu a vo funkcii. Umenie je postavené na úprimnom vyjadrovaní ľudských pocitov a často cieľavedome znepokojuje, zatiaľ čo gýč má navodiť pocit idyly, chce uspokojovať, nekladie otázky. Gýč je pasívny a významovo jednoznačný. Chce byť ľahko konzumovateľný, a preto je tak ľahko a rýchlo prijímaný. Gýč všetko prepína, nepozná múdru zdržanlivosť. Nechce poznať pravdu o živote, všetko dopĺňa, upravuje, všetko vypočítava na efekt. Hodnotné umelecké dielo by človeka nemalo nechať na pokoji, v sladkej nečinnosti. Musí do nás zasiať semienko nepokoja, pochybnosti, musí nás nútiť premýšľať. Umenie riskuje radšej nepochopenie u nepripraveného diváka či čitateľa, než by sa podrobilo jeho vkusu. Autorka upozorňuje, že aj vnímanie gýča podlieha zmenám, dnes ho neposudzujeme tak prísne ako kedysi. Gýčové ozdôbky sa dočkali prehodnotenia, ich účelom je zastaviť stres denného života, vyvolať príjemný pocit. Gýč nemusí navždy zostať gýčom, dokonca sa môže stať umením a (zdanlivé) umenie gýčom. Azda budete súhlasiť s názorom Ericha Mistríka, že „dnes je doménou gýča masová kultúra“. Spoločne dúfajme, že masovej kultúre sa nepodarí úplne prevalcovať ľudstvo a vtiahnuť všetkých do jej kolotoča, pretože by to znamenalo zánik ľudských individualít. Kde je teda hranica medzi umením a gýčom, medzi vkusom a nevkusom? Možno nám pri tejto úvahe pomôže výrok Karla Čapka: „Nie je vôbec ľahké definovať, čo je gýč: je to umelecké dielo, ktoré vlastne nie je umeleckým dielom, aj keď sa tak tvári, je to vyhovenie populárnemu vkusu: je to ohavné a úžasne obľúbené: je to páčivé, sentimentálne, frivolné, navoňané a nakučeravené a ostužkované a lacné a módne a sprosté a pohodlné na chápanie a vytváranie: je to skrátka gýč, inak sa to povedať nedá. Je to svetový, medzinárodný, zdomácnený fakt vo všetkých civilizovaných krajinách.. Keby sme mali na to slovo, zistili by sme, že nie sú len gýče umelecké, ale aj gýče politické, rečnícke, novinárske, kritické, etické a všelijaké iné: zistili by sme, že vo všetkých oblastiach ľudskej činnosti sú gýčiari... a tí druhí..."
Michaela Geisbacherová
