Vyhľadávanie
Nutnosť znovunájdenia
Veronika Šramatyová: untitled, Bratislava, Ars poetica 2009
Zísť z cesty, definovať (cestu, seba), odbočiť z cesty, zmeniť smer, určiť (sa) v rámci zdanlivo jednoduchej plochy - to sú základné atribúty poézie Veroniky Šramatyovej v jej prvej zbierke. Vydavateľstvo Ars poetica vydalo v poslednom čase zbierky autoriek, ako Katarína Kucbelová či Mária Ferenčuhová a hneď na začiatok treba priznať, že poézia Veroniky Šramatyovej sa spomínaným autorkám nevyrovná.
Šramatyovej texty pretrvávajú na povrchu jednoduchej bielej plochy, akoby sa autorka snažila maľovať namiesto písania: „krehkosť podkladu / kde padá veta za vetou / neupozorní na labilnú úroveň, / nejasnú svetelnosť plochy, / klamlivé odtiene viet“
Autorka pracuje s pomenúvaním svetelnosti, plochy, písania na plochu, kde sa má v náznaku odohrať vzťah muža a ženy, redefinícia indivídua, hľadanie v „archívoch osobných čŕt“, označenie skutočnosti. Absentuje však akákoľvek intenzita, konkrétnosť a vnútorná dynamika textov. Básne sú statické, akoby samotný proces písania bol pre Šramatyovú len spisovaním hotových slov označujúcich vyabstrahované stavy ustrnutia subjektu. Šramatyová síce opisuje aj premeny, ktorými subjekt prechádza (alebo chce prechádzať a nemôže), ale aj tieto vo svojej podstate dynamické procesy vyjadruje len formou hotových slov, výsledku. Lyrický subjekt je nejasný, je ním možno autorka sama, väčšinou je rozšírený na „my“, alebo celkom neurčitý, stráca sa vo všeobecnosti. Nutnosť znovunájdenia, určenia subjektu a jeho atribútov sa opakovane vynára v Šramatyovej textoch. Šramatyová sa však nevyhla zbytočnému dopovedávaniu, nadbytočným adjektívam... Jej básne síce neublížia, no ani nezasiahnu. Chýba im vnútorná intenzita a predovšetkým absentuje čo i len náznak dôvodu ich napísania.
Veronika Dianišková
