Vyhľadávanie
S odvahou a presne
Eva Borušovičová: Urobíme všetko, čo sa dá, Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2009
Meno literátky Evy Borušovičovej nie je už dávno neznáme, na slovenskej literárnej scéne prešla dlhú a pomerne úspešnú cestu. Od námetu a scenára pre film Modré z neba až po scenár najnovšieho sfilmovaného Jánošíka.
Krátke, jednoduché a s presným dosahom, také sú jej minieseje či úvahy v knihe Urobíme všetko, čo sa dá. Hrdinom je starý človek, malé dieťa, sestra, mama, kamarátky, kolegovia. Borušovičová sa nehrá na veľkú spisovateľku, emancipovanú sufražetku či pseudointelektuálku. Vníma život, rozmýšľa o ňom a píše o ňom. A popritom, akoby mimochodom, oslovuje čitateľa, aby prehodnotil svoje postoje, zamyslel sa, pozrel sa na isté veci inými očami ako doteraz. Robí to veľmi nenásilne a v jej úvahách je vždy prítomná prvá osoba, teda záruka, že sa nepasuje za objektívnu, ale za svojimi názormi stojí.
Jednotlivé zamyslenia v sebe často skrývajú krátky, jednoduchý príbeh. V takých najčastejšie nájdeme základné životné pravdy. Hľadajte lásku, hoci už máte vyše osemdesiat a práve ste pochovali partnerku. Žite, kým žijete, lebo neskôr už na to bude len chuť, ale nie čas. Buďte láskaví, tolerantní, priateľskí. Chápte svoje deti, ony totiž nemajú vaše skúsenosti. A netvárte sa, že ste niečo viac, ako ste.
Borušovičová používa zrozumiteľný, nevyumelkovaný, miestami trochu ironický jazyk. Chvályhodne sa vystríha hrozných zaužívaných novotvarov, ako je výraz “zhliadnuť film”, (úplní hlupáci používajú aj “vzhliadnuť film”), namiesto toho napíše “po uvidení filmu”, čo zahladí zimomriavky na koži roduverného Slováka. Nekašle sa s romantickými obrázkami, veci pomenúva s odvahou a presne: “...časy detstva, keď človek chodil po štyroch, jedol vlastné sople a nestaral sa o to, ako zdražie benzín a kedy bude armagedon...”. Je vtipná, úprimná, pravdivá a nerozťahaná. V tomto smere patrí k skvostom minipoviedka o chlapíkovi, ktorý tridsať rokov tlačil zblbnutým pionierom do hlavy kaleráby o svojej účasti v povstaní: “Schádzal som z hôr, všade plno snehu, v jednej ruke raneného zomierajúceho sovietskeho súdruha, v druhej ruke samopal, pálil som do fašistického nepriateľa a v zuboch som držal ohlávku verného koňa.” Je jasné, že dotyčný sa v skutočnosti skrýval v senníku, kde fajčil, spal, premýšľal, čítal komunistické brožúry a matka mu tam nosila jedlo...
Eva Borušovičová je (podľa fotografie na záložke knihy) nielen svojsky krásna, ale aj nenapodobiteľne múdra. Potvrdzuje to knižka. Urobila v nej všetko, čo sa dá, aby zlepšila náš malý svet, ale určite to nie je jej posledné slovo. Tešíme sa na ďalšie.
Ľuba Kukučková
