Vyhľadávanie
Novou knižkou Úskalia a slasti jazyka (MilaniuM – Slovenský filmový ústav 2015), ktorá bola prezentovaná v decembri minulého roku, autor nadväzuje na predchádzajúci súbor fejtónov Úklady jazyka, no viac v nej zdôrazňuje slastné okamihy sprevádzajúce náš život s jazykom a v jazyku. Viac sa venuje aj hravosti, humornosti, figliarstvam a rozmarom nášho materinského jazyka, a tak nám rozširuje pohľad naň, učí vidieť a počuť ho nanovo, v jeho bohatšej rozvrstvenosti. Autorova jazyková erudícia, obdivuhodná sčítanosť a vyvinutý zmysel pre jemné jazykové nuansy mu dovoľujú nahliadať na slovenčinu aj cez vzťahy s češtinou, angličtinou, nemčinou a ďalšími jazykmi, čo neraz privádza k zaujímavým zisteniam.
Mám rada slovenčinu, cítim sa v nej najväčšmi doma, ale musím súhlasiť s pripomienkami cudzincov, ktorí sa ju učia, že jej logika je niekedy ťažko uchopiteľná. A pritakať aj Pavlovi Brankovi a jeho v rôznych súvislostiach variovanej otázke: „Kam na živý jazyk s logikou?“ Náš jazyk má veľa pravidiel a azda ešte viac výnimiek z nich. Autor napríklad pozorne sleduje rafinovanosť a nevypočítateľnosť niektorých predpôn, a pripraví nám tak pri sledovaní logických opozít mnohé úsmevné chvíle. Ak máme bezbožníka, čo si počať s „božníkom“, pri bezprostrednom s „prostredným“, pri bezplatnom s „platným“? Veď je očividné, že opozitá nie sú vždy a iba opozitá…
Autor nastoľuje aj nemálo vážnych (a závažných) otázok. Patrí k nim vzťah medzi čistotou a sterilitou jazyka, vychádzajúc najmä zo sledovania rozhlasového jazykového okienka Slovenčina, na slovíčko. Úsilie jazykovedy chrániť čistotu jazyka za každú cenu naozaj niekedy skĺzava k jeho úzkostlivému vytrhávaniu z reálnych vývojových procesov. Inou vecou sú obranné stratégie každého národa proti vonkajším jazykovým infiltráciám. Také stratégie sú potrebné najmä vo vývinových fázach, keď nie je ešte dostatočne vybudovaná národná identita (vrátane jazykovej), preto za opodstatnenú autor pokladá obranu proti maďarizácii a čechoslovakizácii, ktorej sme boli v minulosti vystavení. V súčasnosti je podľa autora situácia odlišná, obranárske pozície vyznievajú neraz ako archaizujúce a v dynamicky sa vyvíjajúcom svete ich nie je možné presadzovať bez toho, aby v jazyku nevznikali (aspoň dočasne) „prázdne miesta“. Nemenej vážnou vecou ako prijímanie cudzích výrazov je akceptovanie novotvarov, v oboch prípadoch je dôležité dodržať istú mieru v zachovávaní čistoty (identity) jazyka a zároveň rešpektovať nevyhnutnosť jeho vývoja reagujúceho na vývoj sociálneho života. Osobitnou kapitolou sú autorove postrehy týkajúce sa prekladu či už literárnych textov, alebo hovorovej reči, jeho precízne záznamy reagujúce na rozhlasové relácie, beletristické a odborné texty poskytujú bohatý výber „pošmyknutí“, a to najmä pri prekladoch z príbuzných jazykov. Branko upozorňuje na mnohé úklady a úskalia slovenčiny, no poodhaľuje aj slasti, ktoré môžeme v živote s naším materinským jazykom zažívať, nabáda k tomu, aby sme ho lepšie spoznali a azda aj väčšmi mali radi.
