Vyhľadávanie
„Ich čitateľ nikdy nevedel, čo je pravdivé a čo vymyslené. Neoháňali sa pravdou. Voľbu nechali na čitateľa. Stačilo im, keď mal z ich písačiek radosť.“ Týmito slovami hodnotí tvorbu svojich literárnych obľúbencov a vzorov – Ema Bohúňa a Jaroslava Haška – slovenský publicista a spisovateľ, tohtoročný jubilant, sedemdesiatnik Peter Valo v jednej z poviedok svojej najnovšej knihy Spovedné tajomstvo.
Svojím spôsobom je to trochu alibistické vysvetlenie metódy jeho vlastného písania. Aspoň v prípade tejto knihy, ktorá vychádza z jeho autobiografických novinárskych skúseností, a do ktorej zakomponoval rad reálnych postáv, či už pod vlastnými alebo humoristicky pozmenenými menami. Fraškovito v nej nastavuje krivé zrkadlo a ukazuje, ako sa neraz prekrúcajú všedné udalosti, ba aj celé dejiny.
Rodák z Komárna, absolvent divadelnej vedy na Divadelnej fakulte VŠMU, novinár, scenárista a spisovateľ Peter Valo bol krátke obdobie mojím redakčným kolegom v časopise Slovenka. Cením si ho ako tvorcu zaujímavých interview či portrétov umelcov alebo osobností slovenskej medicíny. Tí boli protagonistami aj nejednej z jeho pätnástich kníh. Priznám sa však, že som nikdy neprišla na chuť jeho spôsobu humoru, ktorý vyznáva v písaní i v živote a uplatňuje ho vo svojich „kanadských žartíkoch“. I keď nad jeho knižným debutom – satirickou burleskou Juj, keby tak Psiare mestom boli (1986) – som sa celkom zabavila. Tohtoročné Spovedné tajomstvo akoby svojsky nadviazalo na jeho debut a uzavrelo kruh.
Knihu tvorí trinásť poviedok z obdobia štúdia, vojenčiny i novinárskeho pôsobenia pred a po roku 1989. Väčšine nechýbajú medzititulky a krátke aforistické perexy. Všetky však spája leitmotív, ktorý vyjadruje názov úvodu: „So srandou na večné veky a nikdy inak.“
Obsahom sú historky a spomienky na stretnutia, ale aj na reportáže, ktoré sa z rôznych príčin nikdy nedostali na stránky novín. Osobne ma zaujalo najmä úvodné rozprávanie pod titulom Piaty odboj. Autor v ňom spomína, že si v študentských časoch privyrábal ako člen filmového komparzu, nuž a raz, pri nakrúcaní historického filmu v bratislavskom centre, si odskočili s kolegami v gardistických uniformách do známej kaviarne na niečo ostrejšie. Personál, ani kaviarenskí návštevníci, nič netušiaci o filmovačke, reagovali viac ako prekvapujúco...
Peter Valo si uťahuje zo všetkého a zo všetkých, aj zo svojich novinárskych kolegov kedysi i dnes. Napríklad v časti Wodoo, tabu a novinárske srandy konštatuje: „Politickí žurnalisti sú na výslní v každom režime. Keď sa režim zmení, ich hlavný prúd sa pretransformuje na hlavný prd a oni prešaltujú do hlavného pr(ú)du, ktorý vyfučí z nového vydavateľa novín. V jednom sa však nezmenia. Svojho čitateľa budú chcieť zmanipulovať na médium, ktoré sa bude báť, čo i len pomyslenia na to, že pravda vyzerá celkom inak ako kaleráb, ktorý vám tlačia do hlavy oni.“
Kniha Spovedné tajomstvo sotva „sadne“ každému, ale svojich čitateľov si určite nájde a poteší. Viac ako úsmev však možno vyvolá úškrn, keď si človek uvedomí, že dejinné kulisy sa menia, ale ľudská povaha a ochota prevracať kabáty pretrváva. Je v knihe zachytená trpká pravda, alebo humorná nadsázka? Autor sa nezaprie, keď v záverečnej vete oslovuje priamo čitateľa slovami: „Stalo sa to naozaj, alebo som si z vás len vystrelil?“
Elena Ťapajová
