Vyhľadávanie
Poviedková zbierka Mŕtvy priestor od poľského autora Stefana Grabińského sa mi čítala mimoriadne ťažko. Dávno sa mi nestalo, že by mi nejaká kniha robila také problémy.
Nie preto, že by jej text bol náročný alebo že by bola vyslovene zlá. Pravdu povediac, ako kritik i čitateľ som bol nesmierne prekvapený tým, že Grabińskeho poviedky sa míňajú želanému účinku.
Stefan Grabiński je poľský autor temnej a hororovej fantastiky tvoriaci na začiatku dvadsiateho storočia. Jeho primárna inšpirácia, ako to pri autoroch (proto)hororu toho obdobia býva, je E. A. Poe. Zároveň je to Lovecraftov súčasník.
Mám rád literatúru tej doby, mám rád otcov hororu, mám rád ten žáner. Od Grabińského som ešte nič nečítal. Celkovo má poľská literatúra pre mňa nádych exotiky. Takže by som si jeho mystické texty mal vychutnať, nie? Všetko tomu nasvedčuje. A predsa som sa do nich musel nútiť.
Grabinského hrôza a mystično pochádzajú z podobného zdroja ako Lovecraftova. Realita nie sú len tri fyzické rozmery, ktoré vnímame našimi jednoduchými zmyslami. Za závojom všednosti sa nachádzajú vyššie sféry, ktoré sa riadia vlastnými pravidlami, len zriedka presiaknu do nášho sveta a protagonistom Grabińského poviedok spôsobujú nemalé problémy. Len na rozdiel od Lovecrafta poľský autor nehľadá spojenie s vyššími dimenziami cez (zle pochopenú) vedu. Nie, nie, u Grabińského je to zmes viery, symboliky a neosobných prírodných pravidiel. Nič nie je náhoda, znie filozofia za textami.
Nemal som problém s myšlienkovou náplňou. Mal som problém s jazykom.
Neviem, či preklad Tomáša Horváta, ktorý do slovenčiny preložil zatiaľ všetky štyri knihy, čo od Grabińskeho u nás vyšli, je zlý alebo dobrý. Úprimne povedané, poľština mi je cudzia, tak to neviem posúdiť. Je však pravda, že texty v Mŕtvom priestore znejú ťažkopádne, miestami drevene, ako keby sa prekladalo strojene, od slova do slova.
Možno je to vlastnosť jazyka ako takého. To, čo znie v poľštine melodicky a poeticky, v slovenčine funguje úplne inak. Prekladateľ a editor by preto mal dbať nielen na to, aby slová významovo preložil, ale aby v nich zachytil aj autorský zámer. Nielen ten, ktorý nesie význam, ale aj melodickosť, rytmus či konotácie. Tu kdesi asi Horvát zlyhal. Alebo zlyhala slovenčina.
No a potom tu je Grabińskeho štýl samotný.
Poea v ňom cítiť, ale väčšmi pripomína nemeckého poviedkára Hoffmana. Grabińskému chýba Poeova stručnosť, hoci jeho básnický štýl dokáže hravo napodobniť. Text utápa v metaforách, prirovnaniach, príslovkách a adjektívach. Básnické obrazy, nech sú akokoľvek silné a zaujímavé, jednoduché príbehy zahlcujú a čitateľ sa v nich niekedy stráca. Mnohokrát som sa pristihol pri tom, že síce žasnem nad Grabińského zručným a vnucujúcim popisom krajiny, jazera či nálady protagonistu, ale z mojej mysle sa vytratilo, ako sme sa k nemu dostali a prečo. Čo pri poviedke znie ako jasný problém.
Nehovoriac o tom, že v texte sťažuje orientáciu prekrývanie snov a reality, minulosti a prítomnosti. Všetko sú to figúry a klišé typické pre tento žáner, no práve ich zvláštna nedokonalá rytmickosť a poetickosť ich mení len na spŕšku slov, ktoré čitateľa pochovajú pod nánosom dojmov a významov.
Vážne som chcel vyjsť Grabińskemu v ústrety a vychutnať si ho podobne ako jeho súčasníkov. No kdesi nastal problém. Text na stránkach neplynul, bol ako rozbujnená rieka, ktorej prúdy ma strhli do vírov slov. A v nich som sa topil, márne lapajúc po ich význame alebo kráse.
Nezanevriem na neho. Len nabudúce musím siahnuť po inom preklade.
Stefan Grabiński: Mŕtvy priestor
Preklad: Tomáš Horváth
Bratislava: Európa, 2022
