Vyhľadávanie
Kratší výber prednášok a príspevkov rakúskeho neurológa a psychiatra Viktora E. Frankla približuje čitateľovi zmysel a význam logoterapie, t. j. liečby slovom, ako existenciálnej analýzy. Je nielen výsledkom kritického vyrovnávania sa s psychiatrickou a psychologickou tradíciou, ale aj snahou o poukázanie na otázku zmyslu vôbec, ako toho najbytostnejšieho rysu ľudskej existencie. Franklovo presvedčenie o potrebe poľudštenia psychiatrie bolo výrazne formované extrémnym prostredím koncentračných táborov, ktorými sám ako väzeň prešiel. Uprostred absolútnej beznádeje si ako psychiater všimol moc slova, motivujúceho k nachádzaniu zmyslu aj v tých najťažších chvíľach. Totiž väzni, ktorí sa vnútorne zamerali na budúcnosť a dokázali v sebe udržať vôľu k zmyslu, mali väčšiu šancu na prežitie. A tak sa po vojne Frankl začal naplno venovať existenciálnej analýze, pričom ani beh času neubral na jej aktuálnosti.
V úvodnej prednáške autor diagnostikuje stav súčasnej spoločnosti a človeka v nej, ako stav noogénnej, t. j. duchovnej neurózy, existenciálnej frustrácie, prejavujúcej sa hlbokým pocitom straty zmyslu. Naším životným priestorom sa stáva tzv. existenciálne vákuum – aj napriek dostatočnému, ba nadštandardnému uspokojeniu vlastných potrieb, prepadá človek pocitu úplnej bezobsažnosti vlastného života. Hlavnú príčinu vidí Frankl v strate vzťahu človeka k tradíciám. Nevieme, čo musíme, čo môžeme a v konečnom dôsledku, ani čo vlastne chceme. A tak sa buď snažíme byť ako ostatní, podliehame konformizmu, alebo robíme to, čo od nás chcú druhí – a to je totalitarizmus. Frustrácia vôle k zmyslu zodpovedá tiež za nárast alkoholizmu, drogových závislostí, kriminality a agresivity. Frankl poukazuje aj na bujnenie sexuálneho priemyslu.
Cítiť sa potrebný – táto primárna túžba je vo veku moderných technológií čoraz ťažšie naplniteľná. Preto činorodosť, tvorivosť, láska a súcit či premena utrpenia na výkon sú podľa Frankla cestami k zmyslu.
Autor neobchádza ani otázku vzťahu medzi psychoterapiou a literatúrou, ktorá môže byť doplnkom terapie. Literatúra má totiž potenciál premeniť pocit absurdnosti na pocit solidarity. Preto záver prednášok tvorí prípad väzňa, odsúdeného na trest smrti v plynovej komore, ktorému sa Frankl prihováral pri návšteve väznice San Quentin, prostredníctvom Tolstého poviedky Smrť Ivana Iľjiča. Týmto rozhovorom dokázal priviesť väzňa k vedomiu, že zmyslom možno spätne naplniť aj zdanlivo nezmyselný život – prevzatím zodpovednosti zaň.
Vedieť prečo a kvôli čomu žiť – to je výzva k človeku ako indivíduu, aby sa realizoval vo svojej tvorivej slobode k zmyslu a aby napokon pochopil, že nie slobode, ale zodpovednosti patrí posledné slovo.
