Vyhľadávanie
Po nedávno vydanej zbierke Fikcie sa k slovenskému čitateľovi dostáva v novom preklade ďalší výber z tvorby majstrovského argentínskeho rozprávača príbehov Jorgeho Luisa Borgesa.
Zbierka sedemnástich poviedok Alef, ktoré vznikli v rokoch 1945 až 1952, obsahuje prenikavé prózy, ktoré sám autor radí vo svojom doslove (až na dve výnimky) do fantastického žánru. Skutočne, fantastických, tajomných a čarovných prvkov je v poviedkach neúrekom, avšak Borges ponúka viac než to. Rozohráva napínavú hru s čitateľom, na konci ktorej môže čakať pocit zadosťučinenia, ale aj sklamania, pokiaľ čitateľ nepristúpi na pravidlá a nepustí sa do odkrývania odkazov a skrytých významov, ktorými sú jednotlivé poviedky pretkané.
„Okolo polnoci objavili ošarpané dvere, ktorými vošli do tmavej a nebezpečnej chodby. Dunraven povedal, že v dome je mnoho rázcestí, no ak zakaždým odbočia vľavo, do hodiny by mali prísť do stredu bludiska. Unwin súhlasil. Na kamennej dlážke sa ozývali opatrné kroky; chodba sa zrazu delila na dve, ešte užšie. Zdalo sa, že dom ich chce udusiť. Strop bol veľmi nízky. (...) Unwin pomaly kráčal tmou a počúval z úst svojho kamaráta príbeh Ibn Hakamovej smrti“ (s. 102).
Nielen labyrinty sú častým motívom Borgesovej tvorby, aj knižnice, zrkadlá a odrazy v nich, tajomstvá a hádanky – to všetko sa prepletá textami argentínskeho spisovateľa, ktorého bez preháňania môžeme nazvať jedným z najvýznamnejších spisovateľov a mysliteľov 20. storočia. Jeho texty sa rozvetvujú ako chodníčky vedúce storakými možnými smermi – obsahujú odkazy na literárne a filozofické diela, biblické texty, islamskú či antickú kultúru, filozofické spisy, príbehy v príbehoch, zárodky ďalších rozprávaní, v ktorých sa čitateľ môže stratiť, môže pred nimi zatvárať oči alebo sa môže po týchto tajuplných chodníčkoch pustiť a objavovať ďalšie a nové interpretácie jednotlivých textov. Podobne ako aj v iných Borgesových dielach, aj tu je čitateľ konfrontovaný s témami ako hľadanie pravdy, túžba po poznaní, tajomstvo nesmrteľnosti, témami, ktoré svojou dôležitosťou a naliehavosťou stoja v kontraste s jednoduchými zápletkami jednotlivých rozprávaní. Jadro príbehu akoby tu nebolo to najdôležitejšie, dôraz je kladený na všetko, čo ho obklopuje a ovíja sa okolo neho.
Alef, ktorý tvorí názov poslednej poviedky, ako aj celej zbierky, je zastrešujúcim symbolom, prvkom zo židovskej mystiky, ktorý predstavuje nekonečnú mnohorakosť vesmíru, bod, v ktorom je obsiahnuté a odzrkadlené všetko, prvé písmeno, z ktorého vznikli slová, jazyk. Je Alef božského pôvodu? Je poznateľný človekom? Alebo je to hranica, za ktorú už človek a jeho túžba po poznaní nemôže?
„(...) videl som Alef zo všetkých možných uhlov, videl som vnútri Alefu celú zem a na zemi som videl Alef a v ňom znova zem, videl som svoju tvár a svoje vnútornosti, videl som tvoju tvár, pocítil som závrat a rozplakal som sa, lebo moje oči uvideli ten záhadný a predpokladaný predmet, ktorého meno ľudia vyslovujú, akoby im patril, no nikto ho nikdy nevidel: nepredstaviteľný vesmír“ (s. 137).
O preklad zbierky sa postarala Barbara Sigmundová (je tiež autorkou prekladu Fikcií). V texte je citeľne poznať prekladateľkino zaujatie Borgesovou tvorbou a detailné preniknutie do spôsobu jeho myslenia a písania. Podarilo sa jej šikovne previesť spletitosť španielskeho jazyka do slovenčiny. Texty zbierky sú doplnené záverečnou poznámkou a vysvetlivkami niektorých odkazov, ktoré by čitateľ sám nemusel, avšak mal by, v texte zachytiť a pochopiť.
Zbierka Alef predstavuje ďalšie tajomné dvere, ktorými sa čitateľ v labyrinte borgesovskej tvorby môže vydať. To, akým spôsobom a ako veľmi sa v ňom stratí a či sa mu podarí nájsť jeho stred, prípadne aj vyjsť opäť von, je už na ňom.
