Vyhľadávanie
Intelekt a intimita umenia
Etela Farkašová: Uvidieť hudbu a iné eseje
Bratislava, Vydavateľstvo SSS 2003
Skúsená prozaička, literárna kritička a autorka početných filozofických štúdií sa už druhýkrát vydáva aj na pôdu eseje – prestížneho literárneho žánru, ktorý sa však v poslednom desaťročí zo slovenskej literatúry takmer úplne vytratil. Ak by sa napríklad Rudolf Chmel dnes rozhodol pripraviť výber zo súčasnej slovenskej eseje – ako to urobil v 80. rokoch v knihe Myšlienka a tvar – namiesto rozsiahleho kompendia by z toho bola len veľmi útla knižočka. A hoci i Chmel v úvode k svojmu výberu musel konštatovať, že „ako všeličo iné, aj esej sa u nás, mierne povedané, trocha oneskorila“, tak dnes už možno v súvislosti s týmto žánrom hovoriť o poriadnom zaostávaní.
Ale aby som priveľmi neodbočoval od Farkašovej esejí – hoci aj ona sama si „pôvab odbočenia“, jedného z charakteristických znakov dobrej eseje, dostatočne vychutnala v svojej knižke. Prvá zbierka esejí z roku 1998 Etudy o bolesti a iné eseje bola tematicky i myšlienkovo blízka jej prozaickej tvorbe, kde práve bolesť a nezmyselné ľudské utrpenie tvorilo ťažisko mnohých príbehov. V novej knihe sú tematické ťažiská dve: v titule avizovaná hudba a fenomén písania. Dopĺňa ich esej O „vedľajších“ postavách v literatúre – napriek svojmu útlemu rozsahu môže profesionálnych literátov najviac inšpirovať: je o postavách či postavičkách literárneho diela, ktoré akoby tvorili len príbehové pozadie hlavných postáv, ocitli sa v ňom len ako „dôsledok úsilia vytvárať pre hlavné postavy vhodné „sociálne okolie“, istý typ jeho zaľudnenosti“, ale, ako ďalej konštatuje autorka, „stačí len zmeniť uhol pohľadu, zmeniť kritérium hodnotenia“ a zistíme, že „nie sú ani podružné, ani malé a nevýznamné“. Farkašová v snahe po „literárnej spravodlivosti“ hovorí o tom, že často vedľajšie postavy predstavujú zárodočnú podobu budúcej hlavnej postavy v niektorom z ďalších autorových textov (zo svetovej literatúry príkladom môže byť Balzacov románový cyklus, u nás Majstri od Šikulu – ale to je môj doplnok k Farkašovej textu). Autorka v súvislosti s vedľajšou postavou upozorňuje na jej dôležitú funkciu „zhodnocovania plurality videnia a hodnotenia“ príbehu, onú Bachtinom definovanú polyfóniu diela (ako to ukázal na Dostojevského románoch). Rovnako, a je to len podnet v pokračovaní tejto témy, by to bolo možné skúmať na dielach našej literatúry – lebo práve tá sa priam hemží rôznymi postavičkami „z okraja“, zo sociálneho a spoločenského pozadia, pričom svojou živosťou, životnou autentickosťou často prevýšia hlavné postavy diela.
V eseji Uvidieť hudbu (povedalo dievčatko na záhradnej terase) vytvorila Farkašová jeden z najzaujímavejších textov slovenskej literatúry o inšpirujúcej sile hudby v umení i v ľudskom živote. Zároveň patrí k najintímnejším (najosobnejším?) vyznaniam, pretože v ňom hovorí o hudobných láskach (i láskach inšpirovaných hudbou), o nezabudnuteľných nedeľných predpoludniach svojho detstva, keď s otcom pri starom rádioprijímači či gramofóne počúvali hudbu. Otec sa prevtelil do postavy dirigenta a aj ona, rovnako ako neskôr dievčatko na záhradnej terase, jeho prostredníctvom „uvidela hudbu“. Do intímneho okruhu eseje patrí aj posmrtne odhalené tajomstvo tvorivých hudobných ambícií starej matky, uchované v niekoľkých zvitkoch popísaného notového papiera. Esej prináša aj prehľad názorov mysliteľov – od Aristotela, cez Schopenhauera po Wittgensteina – a veľkých hudobníkov. Pre Beethovena je hudba „ako vyššie poznanie, ako najvyššia múdrosť alebo ešte oveľa výstižnejšie: ako zjavenie, ako niečo, čo nemôže dosiahnuť nijaká veda a ani nijaká filozofia“. Pre filozofku Farkašovú iste nie veľmi povzbudivý názor. Ostatných tvorcov zasa nepoteší Schopenhauerovo tvrdenie, že „kým ostatné umenia hovoria o tieňoch, hudba však o podstate“. Všetkým rovnako nám však hudba pomáha otvárať vnútorný svet a hľadať vlastné spôsoby jeho uchopenia.
Pre literátov je to slovo, potom prvá veta, „prvé znamenie, ohlasujúci sa signál, krôčik naznačujúci ďalší smer, impulz zaväzujúci všetky ostatné slová a vety“. Takto sa začína Farkašovej pokus v esejach Predpriestory prvoslov a Dvojrealita, dvojprítomnosť o definovanie písania, ktoré pre ňu predstavuje zvláštnu, nezameniteľnú formu introspekcie. Eseje sú aj jej pokusom porozumieť vášni „prepisovať život do slov“, zároveň aj pochybnosti, či treba tak absolutizovať, tak trvať na „stvoriteľstve svetov zo slov a viet“. Po slovách a vetách sú to potom postavy, ktoré sú naším výtvorom, ale rovnako možné je aj to, že „my sami sme výtvorom svojich postáv.“ V takýchto kruhoch vzájomného ovplyvňovania, v textokruhoch, „v ktorých raz je pôvodcom autor, a raz zasa postava“, hľadá autorka genézu tvorby literárneho textu.
Eseje Etely Farkašovej podnecujú k vlastným úvahám, vlastným interpretáciám. Sú výzvou pre náš intelekt – výzvou, akých je v súčasnej slovenskej literatúre čoraz menej.
Anton Baláž
