Vyhľadávanie
Detskými očami
Jana Šimulčíková: Už dočiahnem na kľučku, Bratislava, Buvik 2008
Už dočiahnem na kľučku! Naozaj? Touto správou z približne trojročných detských úst sa nadchýna babka, dedko, tety, známi, no už menej matka. Bojí sa, aby si jej dieťa, očarené mediálnou kultúrou, ktorú začína vnímať, samo neotvorilo (neodomklo) dvere a nezmizlo podľa predobrazu svojich hrdinov.
Nedá sa povedať, že by knižiek pre tento vek nebolo dosť. Veď je to vďačný artikel. Ešte aj v megaobchodoch sa pod nimi prehýbajú regály a z vrchných radov nám padajú na hlavu. To by bolo v poriadku. Ibaže, žiaľ, je to väčšinou zo sveta pozháňaný brak.
Nuž, nečudo, že keď mi v regáli (konkrétne v Tescu pri Zlatých pieskoch) zasvietil hore uvedený titul s pôvodnými veršami novinárky, prozaičky a poetky Jany Šimulčíkovej a príťažlivými, nápaditými ilustráciami renomovaného výtvarníka Ľuboslava Paľa, považujem to za dobrú správu, ak nie za výnimočnosť.
Jana Šimulčíková ani v básnickej tvorbe pre deti nie je nováčikom. Už roku 1980 jej Mladé letá po dvoch veršovaných leporelách vydali zbierku básní pre školákov Prstom po glóbuse a úspešná bola aj pri návrate do detskej poézie knižkou Veselý telefón (Mladé letá, 2004).
Detskými očami pozerá na svet aj v najnovšej knižke. Zvolila si však náročnejšiu úlohu, keď zbierku zamerala na priestorovo zúžený, ale vnútorne bohatý svet predškolákov.
Zodpovedne písať pre malé deti nie je iba náhodná džavotavá „brnkačka". Máme pred sebou dôverčivého vnímateľa, ktorému sa treba priblížiť zrozumiteľnou rečou a pritom neskĺznuť do stokrát opakovaných klišé a stereotypu. Zrejme i preto v tejto oblasti pauzujú slovenskí poeti a otvárajú priestor pochybnému dovozu.
Slovenská literatúra však i pre najmladší detský vek má dobré a rokmi overené základy nielen v ľudových riekankách, ale aj v autoroch (autorkách), väčšinou už vnímaných ako klasikov. Je teda z čoho priučiť sa aj v citovej výchove a za záslužné pokladám, že vydavateľstvá Mladé letá a Buvik nepoľavujú vo svojich kritériách a pokračujú v tomto trende.
Z odbornej literatúry je známe, že od tretieho do siedmeho roku dieťaťa prebieha delenie neurocytov na dobré a zlé a od desiateho roku sa znižujú. Je nadovšetko dôležité, aby sa pod vplyvom vonkajšieho sveta odbúravali tie zlé a dobré zostávali. Preto sú v predškolskom veku potrebné práve verše, keď o ne dieťa prejavuje spontánny záujem, pre rozvoj jeho reči, pamäte, predstavivosti, emocionálneho, etického a estetického vnímania.
Všetky tieto znaky knižka Jany Šimulčíkovej a Ľuboslava Paľu obsahuje. Mapuje najbližší svet dieťaťa (hrá sa vo vani, pod stolom má dom, neposlúchajú ho papučky, gombíky, vylieza mu palček z pančuchy, podarí sa mu vysloviť - er alebo uspať bračeka). Aj ročné obdobia, vietor, sneh, hmlu, búrku, Šimulčíková približuje detským vnímaním, hrami, športom. Jej verše sú „zaľudnené" aktívnymi, vynaliezavými deťmi a dynamické vďaka príbehovej skratke s často prekvapivou, vtipnou pointou.
Autorka väčšinu detských zážitkov rozpráva formou monológu dieťaťa, ktoré si v súlade s vekom uvedomuje a občas hrdinsky preceňuje svoje ja (Preliezka, Gavalier). Neabsentujú ani rodinné vzťahy - k matke, otcovi, babke, deduškovi, súrodencom, ba aj k psíkovi a mačičke. Vanie z nich istota a teplo domova.
Ilustrácie účinok knižky vo vzácnej zhode s textom ozvláštňujú a umocňujú.
Paula Sabolová
