Vyhľadávanie
Britská spisovateľka Susanna Clarke sa preslávila hneď prvou knihou Jonathan Strange a pán Norrell, v ktorej sa do Anglicka 19. storočia za čias napoleonských vojen vráti dávno stratená mágia. Získala za ňu viacero prestížnych literárnych cien, medzi inými aj cenu Hugo.
Po fenomenálnom úspechu sedemstostranovej prvotiny, ktorá sa dočkala aj seriálového spracovania, sme na jej ďalší román čakali vyše pätnásť rokov. V roku 2020 vyšiel oveľa útlejší Piranesi. (Hoci, pravda, ešte v roku 2006 publikovala zbierku poviedok The Ladies of Grace Adieu, napísaných v podobnom duchu ako prvý román, ktorá zatiaľ nemá slovenský preklad.)
Spočiatku sa zdá, akoby bol román príbehom jedinej postavy, neskôr však zopár protagonistov pribudne. Jedným z nich je Druhý, vedec, ktorý sa objavuje v pravidelných intervaloch. Hrdina menom Piranesi žije v Dome, zdanlivo nekonečnom bludisku plnom otvorených miestností a schodísk, do ktorého sa vlieva More, v tamojších Sálach vychádza Mesiac a Slnko, plávajú nimi Oblaky. A hlavne je Dom plný úchvatných Sôch v nadživotných veľkostiach, ktoré stoja vo všetkých Sálach.
Piranesi je presvedčený, že na svete od jeho počiatku existovalo pätnásť ľudí. „Možno ich bolo viac, ale ako vedec sa musím držať faktov. Z pätnástich ľudí, ktorých existencia sa dá overiť, sme ostali nažive len dvaja – Ja a Druhý.“ (s. 19) Z ostatných sa zachovali viac či menej kompletné kostry, o ktoré sa dojímavo stará. S Druhým sa stretáva dvakrát do týždňa a spolu hľadajú Veľké a tajné poznanie.
Piranesiho dni sa podobajú ako vajce vajci. Celé dni skúma Dom s priam meditatívnym pokojom a otvorenou, detsky zvedavou mysľou. Opisuje Sochy, ktoré sú v jednotlivých sálach rôzne vysoké a každá je jedinečná. Všetko pomenúva, vytvoril si vlastný kalendár, píše si denník, žije z toho, čo mu dáva more. Pozoruje, vedie si vecné poznámky, komunikuje so svojím okolím (teda najmä s vtákmi), nesúdi, žije v prítomnom okamihu. Pôsobí až zenovo vyrovnane, budí pocit, akoby sám akési Veľké a tajné poznanie už našiel. „Uvedomil som si, že hľadanie Poznania nás podnietilo, aby sme si mysleli, že Dom je akousi hádankou, ktorú treba rozlúštiť, akýmsi textom, ktorý treba vysvetliť, a že ak niekedy objavíme Poznanie, potom Hodnota Domu vyprchá a jediné, čo ostane, bude holá krajina. Spomienka na Stodeväťdesiatu druhú sálu zaliatu Mesačným svitom mi pomohla pochopiť absurdnosť tejto myšlienky. Dom nikdy nestratí svoju hodnotu, pretože sám je hodnotou.“ (s. 68)
Čitateľ ho sprevádza na výpravách do jednotlivých sál aj na stretnutiach s Druhým a postupne začína tušiť (oveľa skôr než Piranesi), že nie je všetko také, aké sa zdá. Najmä keď ho Druhý varuje, že ak v Dome na niekoho narazí, má sa okamžite ukryť a s nikým okrem neho sa nemá rozprávať. Čo by to však bol za príbeh, keby ho Piranesi poslúchol...
Bludiská fascinujú ľudí odnepamäti ako kratochvíľa, pri ktorej si trochu rozohrejú mozgové závity, ako hrozivé miesto, kde sa dá (navždy) stratiť, ale aj ako prechody do iných svetov. Taliansky architekt a grafik z 18. storočia Giovanni Battista Piranesi ich zobrazoval vo svojej sérii leptov záhadných labyrintov „žalárov“ a práve podľa neho je pomenovaná hlavná postava románu. V knihe však nájdeme aj mnoho iných odkazov a symbolov. Okrem narážok napríklad na Narniu C. S. Lewisa či fantazijné poviedky Jorgeho Luisa Borgesa z deja veľmi silno vystupuje myšlienka Platónovho podobenstva o jaskyni. Piranesi všetko mimo svojho Sveta skúma len sprostredkovane (ak vôbec) – napríklad na základe priplaveného listu uvažuje, či existujú stromy. No zamýšľa sa aj nad tým, či práve Druhý nežije v akejsi jaskyni, pretože mu nejde do hlavy, že nevníma nič z krásy Domu: „Ako môže taký inteligentný muž povedať, že v Dome nie je nič živé? Spodné sály sú plné vegetácie a morských tvorov, z ktorých mnohé oplývajú neobyčajnou krásou a rozmanitosťou. Samotné Prúdy sa hýbu a prejavujú svoju silu, takže aj keď sa o nich nedá vyslovene povedať, že sú živé, nie sú ani neživé. V Stredných sálach prebývajú vtáky a ľudia. Trus (na ktorý sa Druhý sťažuje) je dôkazom Života!“ (s. 56)
Aj v obmedzenom priestore, s malým počtom postáv a bez magických rekvizít vytvorila autorka atmosférický román, ktorý čitateľa pohltí postupným odhaľovaním záhad okolo hlavného hrdinu. Pohráva sa s možnosťami ľudskej pamäti a so silou spomienok, rozvíja úvahy o cene za poznanie, za ktorým sa niektorí ženú cez mŕtvoly. Svoje majstrovstvo opäť prejavila aj na jazykovej rovine, tentoraz nepíše kvetnatým historizujúcim štýlom, ale naopak, vetami nezaťaženými štylistickými figúrami opisuje Piranesiho prežívanie a vnímanie bezprostredného okolia.
Za Piranesiho získala Susanna Clarke v roku 2021 cenu Women Prize for Fiction a aj podľa ohlasov čitateľskej verejnosti a kritiky očividne napísala dielo odrážajúce jej nevšedný talent a imagináciu. Nám zostáva dúfať, že sa od autorky dočkáme ďalšieho jedinečného románu (a azda aj skôr než o pätnásť rokov).
Susanna Clarke: Piranesi
Preklad: Nina Weidlerová
Lindeni 2022
