V posledných rokoch vyšlo v slovenských vydavateľstvách niekoľko prekladov kvalitných kníh, zaoberajúcich sa − na prvý pohľad iba okrajovo − globálnymi problémami ľudstva. Minierov Skurvený príbeh patrí rozhodne medzi ne. Napriek spracovaniu spoločensky vážnej témy, ktorou koniec súkromného života súčasníkov i ľudí budúcich generácií bezpochyby je, však román Bernarda Miniera zostáva v prvom rade trilerom.
Kniha je určená skutočným milovníkom tohto žánru, a to dokonca aj jeho filmovým fanúšikom. Autor vie slovami, opismi i dialógmi veľmi hodnoverne vytvoriť vizuálne scény. Tento jav dosahuje ilustráciou situácií prostredníctvom jednotlivých zmyslových vnemov. Minier dokáže priblížiť priestor, dynamiku okolností tak autenticky, až čitateľ naplno vníma okamžitú atmosféru zobrazovaného momentu. Autor pri písaní svojich kníh dôkladne spoznáva prostredie, do ktorého dej umiestňuje, a hoci v tomto prípade ide o fiktívny ostrov (lokalizovaný neďaleko amerického Seattlu), ako sám v Poďakovaní uvádza, jeho predstavivosť bola inšpirovaná a živená konkrétnymi, reálnymi ostrovmi a dôveryhodnými pohľadmi ich obyvateľov. Je obdivuhodné, koľko úsilia do svojej tvorby vkladá, ale ešte obdivuhodnejšia je jeho schopnosť vyťažiť z poznaných informácií maximum.
Svet, ktorý Minier čitateľovi predstavuje, však i tak tvorí iba zlomok toho, čo kniha ponúka. Majster svojho žánru sa totiž stále viac a viac predstavuje ako perfektný znalec čitateľovej psychiky. Dokonale vie, ako komponovať text s cieľom úspešne dosiahnuť želané efekty napätia, prekvapenia, šoku, strachu i záujmu človeka prečítať si niektoré pasáže znovu, aby na ne mohol s aktuálne zistenými poznatkami nazrieť inak − preveriť si „prehliadnuté“. Práve tento prvok dodáva dielu skutočné dimenzie svojho žánru, neraz aplikované aj v najkvalitnejších amerických filmových trileroch 80. − 90. rokov 20. storočia, a tak niet divu, že autor o svojej snahe priblížiť sa k americkej tvorbe aj otvorene hovorí: „toto nie je autentický americký román: je to autentická pocta americkému románu (aj americkému filmu) od francúzskeho autora“ (s. 583).
Podobne ako prostredie aj svoje postavy Minier zobrazuje presvedčivo a vierohodne. Hrdinovia pred zrakom čitateľa figurujú ako reálne existujúce bytosti. Autor o nich mnohokrát nemusí prezradiť veľa, čo je koniec-koncov aj jeho autorský zámer, no situácie, v ktorých sa nachádzajú, postupne, asociatívne pripomínajú celú paletu nezabudnuteľných diel svetovej literatúry, napr. Troch pátračov R. Arthura, Americkú tragédiu T. Dreisera, Orwellov román 1984 či Dostojevského Zločin a trest. Poznanie týchto diel síce nie je pre dosiahnutie kvalitného čitateľského zážitku nevyhnutné, no znalosť niektorých z nich dodáva textu pozoruhodné, nové rozmery: niekedy vnáša do deja prvky detského dobrodružstva, inokedy otvára vážny filozofický rozmer (otázky viny, trestu, bezpečia či nových technických objavov).
Sled jednotlivých obrazov i zachytených úvah postupuje dynamicky, efektívne, presne podľa autorom vopred predurčenej schémy. Striedaním rôznych typov rozprávača a rozvíjaním viacerých dejových línií postáv z rôznych spoločenských vrstiev, rozličného veku, záujmov a profesií nastáva etapovitá kulminácia deja, pri ktorej − na prekvapenie čitateľa − jedno vyvrcholenie prekonáva iné, lepšie, brilantnejšie premyslené. Minier svojím spisovateľským talentom opäť dokazuje, že možnosti literárnych postupov sú v žánri trileru stále neprekonané a že ich hranice sa môžu časom vďaka nárastu spoločenských i technických príležitostí človeka posúvať.
Slovo posun však v Minierovom podaní nevyvoláva iba pozitívne konotácie. Autor zreteľne upozorňuje na reálnu hrozbu technického pokroku ľudstva, na jeho ničivé účinky v súvislosti s vnútornou harmóniou súkromného života, so svetom minulosti, ktorý si dennodenne vedome rozbíjame. A tak nielen spôsobom podania románu, ale i faktom, že dej Skurveného príbehu dotvára viacero v súčasnosti už existujúcich technických objavov, vyvoláva kniha v čitateľovi želaný „hitchcockovský“ záver.
Šestnásťročný Henry, jeho najlepší priatelia, ich vzájomné tajomstvá, dobrodružstvá, vzrušenie, láska k priateľke Naomi, obdiv hororových filmov i kosatiek, súkromný majetok, uzamknuté prostredie − dokonalá ilúzia izolácie pred okolitým svetom v ruchu Ameriky. No autor vidí aj cesty, vedúce nad priepasťami, prekonávajúce zátoky a zálivy, štrbiny, ktorými môže votrelec preniknúť pod reťaze a závory intimity súostrovia. A v jedno ráno objavia obyvatelia ostrova na pláži mŕtve telo Naomi...
Viac prezradiť nemôžem, pretože práve ďalšou analýzou by budúci čitateľ stratil to podstatné z diela − jedinečné prekvapenia, ktoré forma Minierovho rozprávania prináša. Skurvený príbeh si musí naozaj každý priaznivec kvalitného trileru prečítať sám. Navyše, tento francúzsky autor bestsellerov svojím textom odvážne poukazuje na skutočnosť, že nie každý triler musí byť aj detektívkou a že jeho voľba žánru má svoje preukázateľné odôvodnenia.
Ľubica Psotová
