Vyhľadávanie
V ironickom zástupe
Peter Macsovszky: Lešenie a laná
Bratislava, Kalligram 2004
„Názov Lešenie a laná má odkazovať na skutočnosť, že ide o náčrty alebo základné konštrukcie, na ktoré sa dá navešať príbeh. Vždy som chcel napísať čosi ako príručku alebo zbierku možných konštrukcií, na ktoré sa potom dajú navešať ďalšie významy“ (P. Macsovszky, KR 7/2005).
Zbierka krátkych textov akoby koketovala s príbehom, ktorý sa práve kdesi (aj mimo slovenskej prózy ako celku) zabudol, no ktovie, naznačuje autor, či to nie je aj na niečo dobré.
Z dvanástich próz, ktoré kniha obsahuje (a mám veru veľké pokušenie nazývať ich príbehmi), má deväť už v názve slovo román. Tak prečo si vravíme, že v slovenskej literatúre poriadny román chýba, keď ich tu máme toľko, a dobrých, a na jednom mieste? Zaujme už ich tematické rozvrstvenie (Fotografický román, Tranzitný román), akoby ľahostajné, no z inej strany priam mystické zaujatie textom, každým slovom, ktoré doň vstupuje. A nijako doň nevstupujú náhodne, ale v ironickom zástupe, akoby sa posúvali po lešení, ktoré im autor nastavil, až celkom nahor. Možno vari tam, kde sídli Literárna Hodnota? Ale nemýľme sa, tá, „kabaretná tanečnica, neschladená sufražetka, sa teraz prechádza po rušnom bulvári“.
Macsovszkého texty, akokoľvek hravé, obávam sa, majú naozaj svoj v podstate presný poriadok, a práve z neho môže prameniť aj potešenie z textu, ktoré „nie je nevyhnutne víťazoslávneho, heroického, svalnatého typu“. Potešenie z textu je práve to, čím sú tieto príbehy zaujímavé; čitateľ sa nielenže nenudí, skôr vychutnáva, ako myšlienky a činy „poletujú všetkými smermi, zavše sa pária, inokedy do seba zúrivo vrážajú“.
Takéto romány sa čítajú jedným dychom, a nielen preto, že sú kratučké, ako by si naivnejší čitateľ na chvíľu pomyslel. Tento autor, zdá sa, veľmi dobre pozná mechanizmus nielen písania, ale aj čítania románov, vie, že už aj „pred prvým písmenom prvej vety sa krčí nejaký román“.
Macsovszkého texty sú predovšetkým invenčné a vtipné a, áno, sú aj napínavé, ako autorovi potvrdili (opäť je prameňom citovaný rozhovor) už čitatelia ich časopisecky publikovaných častí. A tak mať ich takto pokope znamená pre čitateľa najmä pôžitok; a veru ktovie, či si ho aj nepomýlime s Literárnou Hodnotou.
Viera Prokešová
