Harold Pinter ako jeden z najvýznamnejších anglických dramatikov a spisovateľov druhej polovice 20. storočia sa predstavuje slovenským čitateľom v jedinečnom editorskom počine. V knihe nazvanej Rôzne hlasy sa môžu zoznámiť s jeho mnohostrannou tvorbou, keďže obsahuje výber z jeho próz, básní, rozhovorov, politických článkov, rôznych esejí o umení, rečí a najmä jeho básnickú zbierku Vojna, ktorá predstavuje reakciu najmä na vojnu v Iraku.
Rôzne hlasy dávajú čitateľovi možnosť spoznať Pintera nielen ako autora, ale aj ako osobnosť. Najmä v prvej časti, nazvanej Literatúra faktu, dostávame jedinečnú šancu nahliadnuť do spôsobu, ako Pinter uvažoval nielen o umení, svojej tvorbe, ale aj o živote ako celku. Pinter sa najmä vo svojich „poznámkach“ zveruje o tom, ako vníma divadlo, drámu a literatúru. V Poznámkach II k hre Narodeniny píše o svojom vzťahu k Eugenovi Ionescovi: „V čase, keď som písal Narodeniny, som poznal len Ionescovho Nového nájomníka, takže si len ťažko viem predstaviť jeho vplyv. Je podľa mňa celkom legitímne myslieť si, že spisovateľ píšuci v Southende, a spisovateľ, ktorý píše v Internesse, môžu mať čosi spoločného bez toho, aby svoju tvorbu navzájom dôverne poznali. To sa stáva oveľa častejšie, ako si myslia ľudia posadnutí kategóriami.“ Takýmto spôsobom Pinter berie vietor z plachát všetkým kritikom, ktorí majú potrebu kategorizovania, a najmä prináša nový pohľad na intertextualitu v istom časovom rámci. Už v tomto texte odhaľuje mnohé o svojej „izbe“, ako častom priestore jeho drám: „Samotný muž, samozrejme, môže vyjsť von z miestnosti, zaklopať a stať sa svojím vlastným hosťom. Stalo sa to už aj predtým.“
Zaujímavý je aj dramatikov prístup k vlastným postavám, o ktorých hovorí: „Tým nechcem povedať, že ani jedna postava v hre nemôže povedať to, čo v skutočnosti povedať chce. Vôbec nie. Zistil som, že často nastáva okamih, že sa to stane, keď postava povie niečo, čo možno predtým nikdy nevyslovila. Ak sa to stane, je to nemenné a nikdy sa to nedá vziať späť.“ Pinterovo autorské gesto je sloboda na všetkých úrovniach, a to nielen pre seba, ale aj pre text, pre postavy a v neposlednom rade pre všetkých, ktorí jeho drámu realizujú na javisku. Fázy vytvárania divadelného predstavenia opisuje takto: „Prázdna strana je vzrušujúca a zároveň hrozivá vec. Od nej začínate. Za ňou nasledujú dve ďalšie etapy súvisiace s divadelnou hrou. Je to obdobie skúšok a obdobie predstavení.“
Ako každé umenie, aj Pinterovo písanie predstavuje obraz svojej doby. Najmä v esejisticky a úvahovo ladených textoch môže čitateľ získať prehľad o spoločnosti, v akej autor žil, či o významných osobnostiach, spomeniem napríklad Pinterove spomienky na Samuela Becketta či Arthura Millera.
Pinter sa však nezaoberal len umením, dôležitú zložku jeho tvorby predstavujú rôzne prejavy, príhovory, eseje či úvahy, ktoré reflektujú politickú situáciu – od udalostí v Latinskej Amerike od 70. rokov až po inváziu do Iraku.
Z hľadiska doby, v ktorej žijeme, za najdôležitejšiu považujem poslednú časť knihy – básnickú zbierku Vojna, ktorú Pinter vydal v roku 2003. V nej sa odhaľuje jeho politická angažovanosť, ľudskosť, nespokojnosť, odvaha pomenúvať veci pravými menami (častokrát i pomocou vulgarizmov). Autor v ôsmych básňach vyjadruje svoje znechutenie a odsúdenie amerických vojenských zákrokov v Iraku. Básne majú rôzny rozsah, no spája ich tematika a datovanie. Za všetky vyberiem text s názvom Bomby: „už niet čo povedať / zostali nám len bomby / ktoré nám vybuchujú z hlavy / zostali už len bomby / ktoré nám cicajú zvyšnú krv / zostali nám len bomby / ktoré leštia lebky mŕtvych“.
Ak je vôbec možné, že tristostranová kniha nie práve veľkého formátu dokáže predstaviť čitateľovi osobnosť autora v takmer celej jej šírke, tak tomuto výberu z tvorby Harolda Pintera za viac ako päťdesiat rokov sa to podarilo s prehľadom.
Mara Stanková
