Marcin Świetlicki (1961) – poľský básnik, prozaik, novinár, člen a spevák hudobnej skupiny má na svojom tvorivom konte dve desiatky kníh poézie, takmer desiatku prozaických titulov a niekoľko CD i mnohé literárne a hudobné ocenenia.
Kniha Nesamozrejmé je istým spôsobom výsledkom redaktorskej a editorskej práce poľských a slovenských tvorcov (editori M. Milčák a W. Bonowicz, redaktor L. Waźinski, ilustrátor R. Bielik, dizajn J. Milčák, autor doslovu W. Bonowicz). Týmto sa dá vysvetliť podtitul knihy, kde sa uvádza, že ide o 77 náboženských básní Marcina Świetlického vo výbere W. Bonowicza, no v knihe ich je presne sto (pribudli totiž aj doteraz knižne nepublikované). Bonowicz premiešal staré básne s novými z tridsaťročnej Świetlického tvorby. Jeho poéziu nazýva nejednoznačnou, neučesanou a príťažlivou s nesamozrejmou náboženskosťou, ale „predsa len náboženskou“. V doslove rozvíja tému náboženská báseň, stretnutie poézie a náboženstva a odpovedá na otázku, prečo tohto autora označuje za náboženského.
Aký je teda autor a aký je jeho lyrický hrdina? Labilný, zranený, úzkostný, obsesívny človek, všetko ho vyrušuje, striedajú sa mu nálady. Z hriechov sa vyznáva konfrontáciami, spomínaním a váhaním. Zápasí sám so sebou a v sebe s pomyselným satanom, so svojimi nedostatkami a hriechmi, lebo si uvedomuje, že často kalkuluje, prehrešuje sa. Chce spoznať Boha, ale v jeho ľudských predstavách sa mu často javí zvláštne. Neuvedomuje si, že viera je niečo iné, že musí byť i dogmou, že Boha sa nedá spoznať ako človeka. Boj s pochybnosťami – to sú najsilnejšie verše, dokážu otriasť najmä ľuďmi s formálnym, málo vyvinutým presvedčením.
Lyrický hrdina sa však mení, pochybnosti ustupujú, ale „choroba“ ostáva, vnútorný prerod človeka pripomína priam šialenstvo: „deň čo deň prebieha Súd (stavím sa) / a deň čo deň je zajtrajšok“. Lyrický hrdina sa istým spôsobom stáva komentátorom pocitov toho druhého. Čo sa človeku zdá, čo pokladá za realitu, čo za dogmu, čo všetko berie ako samozrejmosť, hoci ide o nevysvetliteľné, o „zázrak“. Nastupujú predstavy o konci sveta, života človeka, reálne konfrontuje nepoznané a nespoznateľné, v človeku sa súčasne ozýva dobro i zlo. Prostredníctvom najobyčajnejších každodenných zážitkov sa ponára do myšlienkových hĺbok, náročných pochybností, istôt či neistôt. Bežné motívy sú často symbolom toho základného, o čo lyrickému subjektu ide: „Karneval sa dnes skončil, začala sa / postmoderna.“ Z jednoduchých, každodenných vecí či pozorovaní vytvára hlboké podobenstvá a reflexie.
S pribúdajúcimi veršami sa stupňuje presvedčenie napraviť zlé počínanie a konať dobro: „Večer / prinesiem dve zrná piesku / na mravenisko, ktoré som rozbúral.“ Prichádza úsilie premôcť pochybnosti a zlo v myšlienkach: „vyňať sa / zo samého seba, doraziť/ konečne to zlé, kiežby“; i otázka, čím naplniť život – myslenie a presvedčenie: „Na kolenách sa ber od ústia k prameňu.“ Veľká fantazijnosť autora kontrastuje s realitou a vyplýva z nej, že rozumové predstavy o svätosti, o pomoci pre človeka sú nanič. Dôležitá je láska ako základ kresťanského konania. Všetko reálne, poznateľné, materiálne podlieha času, míňa sa, zaniká.
O každodenných pocitoch človeka hovorí so samozrejmosťou, ale súčasne s „upozornením“ na márnosť mnohého, na čom niektorí stavajú svoj život. V nijakom prípade však nejde o akýsi didaktizmus, lebo duchovné sa v Świetlického poézii spája s mystickým a transcendentným, reálne, každodenné s nevysvetliteľnou hĺbkou duše. V náznakoch sú dôležité biblické motívy (Jób, Jonáš, útek z Egypta, Sodoma) pre pochopenie vo chvíľach prerodu lyrického subjektu, lebo sa istým spôsobom opakujú v realite dneška, súčasný človek mnohé z toho biblického zažíva. Zaujímavý je obraz vnímania sakrálneho, biblického dieťaťom, dospelým, veriacim a neveriacim, motív pretrvávania, nezničiteľnosti nepoznaného, nemenlivosť a stabilnosť na jednej strane a na druhej uvedomenie si, že generácie sa menia, vymierajú, rodia sa nové. Zaujme analógia odchádzania z detstva a odchádzania z domu. Kultúra ľudstva sa stáročiami zmenila, ale kedy začalo platiť, že v živote je najdôležitejšia láska?
V Świetlického poézii sa striedajú dynamické opisy s reflexiami či sentenciami, jeho verše sú naplnené invenčnými metaforami, ktoré čitateľovi poskytujú plastický obraz stvárňovaného. Pomerne častý je motív zrkadla, skla, teda toho, čo môže odrážať skutočnosť. Pohyb dokáže v jednom okamihu dať do statickej podoby, a to je ten obraz pre čitateľa obyčajne v záverečnom verši básne, aby nastúpila sémantika. Dôležitý zmysel má aj nepravidelnosť použitia veľkých písmen a interpunkcie – dáva príjemcovi možnosť modifikovať významy. Isté myšlienkové napätie spôsobuje akoby obrátený slovosled i kompozícia básní, ich rytmus a sporadická refrénovitosť pripomína piesňový text.
Takýto typ „nesamozrejmej“ poézie veľmi vydarene pretlmočil slovenskému príjemcovi prekladateľ P. Milčák. Použil aj nekaždodennú lexiku s neologizmami a okazionalizmami a ozvláštňujúce konštrukcie. Nemožno nespomenúť v podstate realistické, ale dômyselné ilustrácie R. Bielika s veľkou výpovednou hodnotou a symbolmi (baránok, vlk, lebka).
„Jazyk viery“ Świetlického poézie, ako sa uvádza v doslove knihy, „hoci taký blízky skúsenosti, je zároveň rečou na hranici mlčania, nedopovedania, nejasnosti“.
Gabriela Rakúsová
