Toto je známa skúsenosť: dieťa sa pustí do rozprávania, nadšene opisuje každodennosti, typické detské zážitky. V prúde reči sa však môže vynoriť aj čosi, čo je inak dôležité, čo netreba minúť, lebo to vychádza z hĺbok prežívania. Tento štýl si osvojil aj rozprávač príbehu. A tu autor prekvapil! Nie je ním hlavná protagonistka Adelka, ako sa v príbehoch zo súčasného života, navyše so sociálnou tematikou, už viac-menej zaužívalo. Rozprávanie plynie z úst vševedúceho pozorovateľa (v er-forme). Hovorí autenticky, akoby tou Adelkou bol sám. Z jeho podania si dokážeme predstaviť Adelkine nálady, rytmus jej chôdze i to, na čo sa pohľadom v danej chvíli zamerala.
Adelka je postava výrazná aj tým, že je svojrázna. Najstaršia sestra, ktorá všeličo rieši aj za dvoch mladších bratov, „po chlapsky“ sa bije so životom, a pritom vymláti hoci i všetkých chlapcov naokolo. Aj preto sa nemožno čudovať, že svoj príbeh nerozpráva sama. Pri toľkej priťažkej zodpovednosti za rodinu, vlastne za bratov i seba, by možno jej vlastná výpoveď neplynula s takou samozrejmosťou. Možno by sa i niekde zašprajcovala. Lebo len vševedúci rozprávač dokáže dovidieť tam, kam Adelka vo svojej ubolenej detskej duši radšej ani nevkročí.
Karpinský sa vo svojej próze dotkol závažných problémov detí z dysfunkčného rodinného zázemia. Adelka sa so súrodencami dostala do detského domova pre zanedbávanie rodinnej starostlivosti. Matka zostala pravdepodobne s deťmi sama. Otec sa totiž v príbehu ani nespomína. Psychicky svoju situáciu neuniesla, zdá sa, že trpela silným depresiami. Deťom chýbala základná opatera. Autor teda pracuje s témami, ktoré odrážajú vnútorné kataklizmy. Ich bolestivosť a ťaživosť je však čitateľovi citlivo dávkovaná. Upriamuje totiž pozornosť nie na problémy, ale na Adelkinu osobnosť. Na to, o čom rozmýšľa, po čom túži, na jej silné a slabé stránky, na to, ako po svojom zvláda adaptačný proces v detskom domove.
Postava Adelky je na prvý pohľad čitateľovi ľahko prístupná. Autor ju modeluje tak, aby dokázal nájsť spojnice so skúsenosťou bežných detí. Adelka je hrdinkou v pravom slova zmysle. Je mimoriadne bystrá, má skvelý postreh a dokáže si svoje vnemy rýchlo poskladať a vyvodiť z nich pozoruhodné závery. Je aj mimoriadne citlivá, má vnútorné porozumenie, odhadne, ako sa kto cíti, koho treba povzbudiť. V životných situáciách sú tieto schopnosti výhodami, no zároveň i miesta slabostí. Niekedy totiž za rýchlym úsudkom nasleduje súd alebo výsmech. Kritické rodinné pomery ju tiež naučili reagovať predovšetkým obranne. Problémy ju prirýchlo vedú k hnevu. Rozprávanie teda odkrýva oba póly. Autor v ňom pritom necháva priestor. Hlavnej postave k tomu, aby spoznávala, hoci aj na chybách, ba dokonca sa postupne naučila dôverovať vo vzťahoch. Ten priestor, ba i bezpečné miesto vytvoril autor aj pre čitateľa. Je totiž na ňom, aby zistil, aká Adelka je a čo cíti.
Detský domov, do ktorého sa Adelka dostala, je cirkevným zariadením. A tak sa v Adelkinom živote možno aj trochu symbolicky stretávajú dve generácie rehoľných sestričiek vychovávateliek. Postaršia prísna sestra Tereza a mladá láskavá vynachádzavá sestrička Klára. Mohlo by sa zdať, že prostredníctvom týchto dvoch postáv Karpinský poukazuje na generačné rozdiely a na to, ktorý spôsob je vnútorne poranenému dieťaťu bližší. Pozorný čitateľ však príde na to, že v Adelkinom živote má zmysel jedno i druhé. Jedno i druhé je totiž súčasťou dôležitého procesu, v ktorom sa postupne dostáva k sebe, k vlastným pocitom a začína za seba dýchať.
Timotea Vráblová
