Vyhľadávanie
Viliam Marčok: V poschodovom labyrinte, Bratislava, Literárne informačné centrum 2010
V kolobehu ideí, spoločenských a historických okolností, ktoré nevyhnutne (pred)určujú podobu univerza, mala literatúra vždy neodškriepiteľnú (aj keď nie vždy náležite docenenú) funkciu. Abstrakciou reality do istej miery zjednodušovala a sprehľadňovala všetko, čo ju obklopovalo, vytvárala ilúziu paralelného systému „škatuliek“, do ktorých sa pohodlne zmestili všetky zákonitosti bytia, od morálky až po svedomie. „Princíp usporiadanosti“ platil pre literatúru dlho, narušilo ho až 20. storočie, systematickou deštrukciou ľudskej existencie. Ucelená autorská výpoveď sa začala rýchlo meniť na bludisko textov a významov, ktoré svojou napätou nepredvídateľnosťou vystihovali rozháranosť „moderného človeka“ lepšie, ako vŕzgajúce pravdy klasikov. Z príbehu zostal text, jazyk sa stratil v chaose slov, autora vytesnil čitateľ a písanie odvtedy balansuje na šikmej ploche postmoderny.
Monografiu Viliama Marčoka V poschodovom labyrinte možno čítať rôznym spôsobom, nemusíme sa pritom spoliehať na pohodlný vedecký diskurz, zjavný na prvé od/čítanie. Po rozkrytí prvej roviny striktne vedeckých argumentácií, pregnantných definícií a náležitého akademického odstupu textu (od recipienta), sa ukrýva inšpiratívna (meta) literárna polemika medzi čitateľom, textom a literárnou vedou, ktorej hlavnou témou je postmoderna, ako literárny fenomén, ktorý preskupil kompetencie tvorby textu z autora na čitateľa a poskytol mu tak veľkú mieru slobody (či svojvôle), s ktorou však treba zaobchádzať nanajvýš zodpovedne. Ak totiž podľahneme ilúzii, že postmoderný text predstavuje veľkorysý otvorený priestor interpretačnej kombinatoriky bez pravidiel, ocitneme sa v zmätku, z ktorého niet cesty späť. Postmoderný text ukrýva veľa benefitov, kladie však zvýšené nároky na čitateľskú pripravenosť. A tento fakt Marčok v knihe demonštruje viac než názorne.
Vytýčenie skúmaného problému pritom zaváňa protirečením, autor sa totiž snaží o konceptualizáciu problému, ktorý sa svojou podstatou zámerne vyhraňuje voči akejkoľvek kategorizácii, či charakterizácii, práve naopak, zakladá si na premenlivosti, neuchopiteľnosti, ktorú nemožno ohraničiť, dokonca často ani uspokojivo pomenovať. Napriek tomu jeho uvažovanie predpokladá isté metodologické východiská, ktoré možno pri hlbšej sonde do problematiky negovať, alebo aspoň problematizovať. Pre Marčoka sú takýmito východiskami stanoviská „objektivistickej“ literárnej vedy, ktorá vnímala umeleckú výpoveď ako štruktúrovaný, koherentný celok, vznikajúci pod dominanciou autora. Autorove argumentačné postupy možno charakterizovať ako (erudované) žonglovanie so vše platnými atribútmi architektoniky textu, ktoré sa v postmodernom (dis)kurze javia ako nefunkčné a neadekvátne a je nevyhnutné ich nahradiť novou, subjektívnejšou čitateľskou kompetenciou, založenou na rozklade zložiek textu, ktorému predchádza rozklad myšlienky, v postmoderne zásadne mystifikovanej a ironizovanej. Ako autor ďalej dokazuje, každý postmoderný text postihuje istá miera parazitizmu, je výsledkom pôsobenia rôznych vplyvov mimo autorskej intencie, ktoré sa navzájom reťazia a vytvárajú literárny kompilát. Nie náhodou sa pri hľadaní (skromných) počiatkov „slovenskej postmoderny“ opiera o autorov, ktorí svoju tvorbu založili na kompiláciách „cudzích“ textov z rôznych zdrojov (Vilikovský, Macsovszky), alebo sa zamotávajú do autorských mystifikácií, dúfajúc, že si s ich zahmlenou identitou poradí čitateľ (Mitana). Ak je pre postmodernu predsa len niečo charakteristické, je to rozkrývanie významových nuáns a alúzií v texte, ktorých objavovanie je výsledkom analýzy všetkých rovín textu, bez ohľadu na autorské náznaky a literárnovedné schémy. Ak sa dokážeme oprostiť od naordinovaných interpretačných modelov a vnímať text ako autonómny (lingvistický) objekt, máme (podľa autora) šancu dosiahnuť postmoderný modul literatúry.
V Poschodovom labyrinte postmoderny však autor napriek odhodlaniu blúdi trochu rezignovane, s patričnou mierou skepsy nielen voči slovenskému literárnu kontextu, ktorý (až na pár výnimiek) na postmodernu zjavne ešte „nedorástol“, ale aj voči tej časti literárnej vedy/kritiky, ktorá odmieta derridovskú paradigmu a prikláňa sa k „ spiatočníckej“ interpretačnej optike. Niet pochýb o tom, že na moderné uvažovanie o texte treba nielen dorásť, ale najmä dospieť. Ani dospievanie však netreba urýchľovať.
Lenka Szentesiová
