Vyhľadávanie
Zobrané poviedky I - 1858 - 1968
Koloman Kertész Bagala - L. C. A. Publishers Group 2002
V poslednom čase sme svedkami renesancie záujmu (ale aj kultu) o skvelého prozaika Rudolfa Slobodu, jedného z najzásadnejších inovátorov modernej slovenskej prózy; vychádzajú reedície jeho diel a výbery, objavila sa dokonca aj monografia. Nečudo, veď po autorovom nekonvečnom odchode zo sveta pred siedmimi rokmi tu zostalo mohutné dielo obsahujúce vyše dvadsať samostatných položiek, ostala tu autorova popularita a bezprecedentná tvorivá produktivita. A okrem toho tu zostalo nesmierne veľa podlžností: priam sa vnucuje potreba nenáhodnej interpretácie Slobodových kníh, ktoré sú zväčša také polyfónne, že vyrážajú dych aj najzdatnejším literárnym vykladačom. Okrem toho, Slobodu sotva možno vykladať ako kritický pendant režimu či literárneho smeru, na ktorý stačia nejaké ideologické barličky; je jednoducho viac - je slovenským vrcholom minulého racionalistického storočia a v jeho knihách sa premlelo práve toľko subtílnych i globálnych zložitostí ako v človeku, ktorého splodilo. Priblíženie sa k Slobodovi preto neznamená len odfajkovanie povinností národnej literatúry, ale najmä možnosť dostať sa k nervom toho, čo nás tvorilo, tvorí a ešte dlho bude tvoriť.
Preto treba vrelo privítať prvú knihu výberu poviedok Rudolfa Slobodu, ktorá nesie názov jeho časopiseckého poviedkového debutu z roku 1958 Do tohto domu sa vchádzalo širokou bránou (Mladá tvorba). Prvá kniha trojzväzkového projektu Slobodových poviedok obsahuje 23 poviedok uverejnených v rokoch 1958 - 1968 (približne toto obdobie možno v istom zmysle pokladať za definitívne účtovanie s tradicionalizmom realistického či socialistikorealistického razenia a za jednoznačné nasmerovanie slovenskej literatúry k modernistickej či postmodernistickej obrode) v slovenských i českých časopisoch, resp. v neskorších autorových knihách a výberoch. Poviedky sú zaradené chronologicky a cenná edičná poznámka zostavovateľa Otta Havrillu prináša aj konkrétny výpočet úprav, ktorým sa v čase prvého uverejnenia jednotlivé texty sotva mohli vyhnúť.
Zo Slobodovej poviedkovej tvorby uvedeného desaťročia je zrejmé, že od počiatku išlo o originálneho harcovníka, ktorý svoju revolučnosť neprejavoval ani tak slovami a gestami ako samou podstatou svojej tvorivosti. To, čo so Slobodom vtrhlo do literatúry zďaleka nebola len vonkajšia polemika s režimom a jeho kultúrnymi prejavmi, ale bola to zásadne nová vízia človeka, vyžíhaná plameňmi existencialistickej vášne. Vidieť to už na štýlovej faktúre a najmä na nebývalo vecnej filozofickej náplni debutovej poviedky: v najzúrivejšom socializme Sloboda privádza na scénu klerikov, ktorí hľadajú, hoci nenájdu, Boha. Riešenie, ktoré Sloboda našiel ešte v tejto poviedke (návrat domov) už však zďaleka nepostačuje v ďalších poviedkach: poviedky zo šesťdesiatych rokov už narábajú iba s vydedencom, subjektom boľavo preciťujúcim vlastné odcudzenie a činiacim sa predovšetkým v priestoroch vlastnej duše. "Ak ho niečo znechucovalo, tak najviac vlastné myšlienky", charakterizuje objektivizovaný rozprávač hrdinu poviedky Zosurovenie, aby vzápätí svoju charakteristiku rozšíril o niečo, čo je nielen podstatné pre Slobodov modus písania, ale aj pre jeho filozofické východiská i vyústenia: "Ak už nemôžem byť šťastný - ani slobodný, ani ženatý, ani m?tvy -, aspoň ukážem svetu, čo znesiem". Písanie sa teda pre Slobodu stalo "ukazovaním" sebe i svetu, čo je to peklo existencie, čo sú to vysielania transcendencií rozochvené v psychike rozorvaného jednotlivca. Máloktorý slovenský spisovateľ má vo svojich výtvoroch napríklad toľko vrážd, úkladov a samozrejmých perfídností. Máloktorý zo slovenských pisárov sa však môže dokonca aj kvantitatívne rovnať Slobodovej posadnutosti intímnym vzťahom, láskou, manželstvom či subtílnosťou, citlivosťou alebo rafinovanosťou. Je to preto, že práve tento autor "ukazuje" všetky polohy tých temných pnutí v človeku, objektivizuje ich a robí z nich príbeh. Ergo, príbeh: netreba veriť Slobodovým príbehom, nech sú akokoľvek čisté, zručné a presvedčivé, treba veriť len a len ich vnútorným obsahom. Príbeh totiž fixuje, ale Sloboda naskutku nepozná nič, čo by sa dalo fixovať. Preto je dnes taký uveriteľný, preto sú jeho britvy prijateľnejšie a ľudskejšie, než hlboké miery, ktoré ho znechucujú a súčasne vyháňajú zo seba do príbehov a ich paródií.
Alexander Halvoník
