V postmodernom svete

Rozhovor je obľúbeným žánrom nielen novi­nárov, ale aj čitateľov. Publicista poskytuje cez fundované otázk priestor na zdieľanie názorov, spomienok a inšpirácie, pričom čitatelia potom z odpovedí osobností vnímajúich duchovné hodnoty.
Rozhovor však musí byť rovnocennou hrou. Partnerstvom medzi tým, kto sa vie správne pýtať a predovšetkým dobre načúvať, a tými, ktorí majú čo povedať a neboja sa spomínať aj na dávno prežité traumy.
  Keď však máte správneho sparing partnera, akým je slovenská publicistka Tina Čorná, už dlhé roky pôsobiaca v slovenských mienkotvorných médiách, získate pridanú hodnotu. Tieto knižne vydané rozhovory vznikli v období rokov
2006 až 2015 a boli publikované v prílohe TV Oko denníka SME, v týždenníku Žurnál a v denníku Pravda. Čorná použila pri ich radení chronologický princíp, keďže podľa jej slov lepšie umožňoval sledovať vyostrenie diskurzu a vývoj celkovej spoločenskej atmosféry. A tá je v posledných dňoch a mesiacoch vážne naštrbená. No osobnosti, ktoré sa objavujú v tejto publikácii, na to upozorňovali už dávno. Mali by sme si názory umelcov, historikov, vedcov a verejných intelektuálov viac všímať a načúvať im namiesto celebrít. Naša spoločnosť však akosi nechce počuť nepríjemnú pravdu o stále tých istých chybách a pesimistické varianty našej ďalšej budúcnosti, namiesto toho sa radšej vŕta v malichernostiach. Čo teda spája devätnásť ľudí, ktorí sa ocitli v tejto knižke? Sú to predovšetkým odborníci vo svojich oblastiach, ktorým nie je ľahostajný súčasný svet. Ich postoje a názory sú dokumentom doby a platným príspevkom do celospoločenskej diskusie. Okrem toho kladú veľký dôraz aj na obnovovanie pamäti národa, lebo neustále zabúdanie prináša traumy. A mnohé vyjadrenia dnes už zosnulých ľudí ako Jozef Babušek, Ivan Žucha, Thomas M. Messer, Ilja Zeljenka, Ivan Kadlečík, Jozef Jablonický sa naplnili priam prorocky, až sa žiada poznamenať vetu: „Veď vy si na ich slová ešte spomeniete.“ Podľa jedného z respondentov, výtvarníka Dezidera Tótha, musí mať každý človek možnosť v krátkom čase svojho života povedať sebe aj druhým, že život má aj inú dimenziu. Tento leitmotív zaznieva i v ďalších rozhovoroch, keďže mnoho opýtaných tvrdí, že podpora umenia a kul­túry je u nás hriešne podvyživená. S tým súvisí
úpadok duchovných hodnôt, pričom sa natíska otázka, do akej miery je človek schopný odolávať jej degradácii valiacej sa na nás zo všetkých strán. Mnohí v knihe tvrdia, že veľké umenie sa prejavuje ako reálna sila, v ktorej človek môže nájsť oporné body, keď ich už nevie nájsť v spoločnosti. Na túto sugesciu upozorňujú najmä tí, ktorí zažili hrôzy Osvienčimu či prenasledovanie komunistickým režimom, keď práve v umení našli ten slobodný ostrovček uprostred temného bahna. Hudobník a skladateľ Roman Berger si zase myslí, že človek potrebuje cítiť, že je súčasťou organizmu spoločnosti, no keď nezažíva krajné situácie, prestáva byť ostražitým. Z nášho sveta sa tak podľa väčšiny odpovedajúcich vytratila potrebná intimita i hlad po tajomstve, a preto prežívame v Európe absenciu transcendentálnosti v našich životoch. Z mnohých odpovedí cítiť skepsu nad tým, ako Slovensko pustne, „vnútorne, aj ako krajina, ktorá zarastá burinou a krovinami“, ako sa vyjadril scénograf Viliam Ján Gruska. Martin Šimečka si zase myslí, že „systém nasiakol jedom, než si to väčšina dokázala pripustiť“. Pesimizmus či realizmus je však iba reflexiou existencie mladej krajiny, ešte stále stojacej na rázcestí. Vieme sa vymaniť z tohto bludného kruhu, ako naň upozorňuje zrelá generácia, a dokáže sa k postupne odchádzajúcim osobnostiam pridať nový hlas doby? Uvidíme.