V pôvodnom znení s pilulkami - Ružena Šípková

Kultúrne združenie národností a etník SR 2012

 

Poetku Ruženu Šípkovú (nar. 1977, meno je občianske, nie pseudonym) registrujem už niekoľko rokov len vďaka priateľom, ktorí spoznali jej poéziu ako členovia poroty v básnických súťažiach. Je fakt dobrá, povedal mi jeden. Bola som zvedavá na jej tvorbu: Popoluška (2007) a Nemám nič proti realite (2009). Štýl básní od prvej strany po poslednú rovnaký, texty kvalitou vzácne vyrovnané. Duchaplné, s veľkou dávkou chladnokrvnej seba-irónie, zachádzajúcej neraz až do sarkazmu – vzácne to korenie v slovenskej ženskej poézii! V charakteristike básní treba zdôrazniť láskavý a neraz humorný nadhľad nad vlastným údelom mladej ženy s diagnózou. Poetka sama o tom píše v závere prvej básne Popolušky: „popoluška / rozlúskne ďalší / blistrový oriešok / a nájde v ňom / tabletku / proti schizofrénii / ako tisíckrát / predtým“. Témy psychiatrie, tabletiek, neúplne realizovaného ženstva či náročného boja s vnútornými démonmi sú prítomné ako neprerušovaný spodný hlas – takmer všetky básne sú mini-autoportrétmi.

Charakteristiku prvých dvoch zbierok som uviedla zámerne: dokonale vystihuje aj zbierku tretiu V pôvodnom znení s pilulkami. Akoby sa nič nezmenilo, v tom najlepšom slova zmysle. Šípková začala publikovať ako zrelá autorka, s vyhraneným, jasným štýlom. Autorka si už prvou zbierkou nasadila takú vysokú latku, že ju zrejme nebude ľahké (výraznejšie) posunúť vyššie. Pre ilustráciu autorkinho štýlu malý príklad: „najlepšia antikoncepcia / je duševná choroba // keď sa priznám / že som chorá / všetci chlapi / radšej zmiznú.

Hoci nie všetky poetkine básne sú také stručné, túžba po lapidárnej, maximálnej slovnej úspornosti je typická. Mnohé majú blízko k aforizmu, neraz sú vystavané na pôdoryse slovnej hračky: „nenáročná / ignorujem / trh s realitami / lebo mi stačí / jedna“. Ružena Šípková píše básne tak priamočiaro a seba-odhaľujúco, až stojí pred nami priam nahá. No nie bezbranná. Má zbrane prvotriedneho insitného umelca: vnútornú čistotu a silu. Píše od detstva a na konte má mnoho ocenení v literárnych súťažiach pre „zdravých“, aj pre „psychicky chorých“ – i to jej zrejme dalo nálepku „mimo“. Ak je však poézia literárne zrelá a kvalitná, myšlienkovo silná, hĺbavá, inteligentná a popri tom všetkom aj nápaditá, vtipná a svieža – nemala by postávať v kúte literárnej rodiny ako nevlastná dcéra-pastorkyňa. Jeden príklad: nemenovaná, pomerne prestížna spisovateľská organizácia, poetku do svojich radov neprijala. Napriek trom zrelým knihám poézie a napriek množstvu literárnych cien. Oni vraj „potrebujú dodržiavať isté kritériá kvality“. I keď na členstve v žiadnom klube, samozrejme, nestojí kvalita tvorby, štatút autora ani čokoľvek iné. Predsa nechápem. Mali sme a máme „oficiálne uznávaných“ básnikov i poetky, ktorí tiež mali na papieri psychiatrické diagnózy i liečenia, no napriek tomu, a právom, mala ich poézia nálepku prvej triedy. Pýtam sa v týchto súvislostiach, ako sú zadefinované kritériá pre tvorbu v „elitnej, pomyselnej prvej lige“?