Vyhľadávanie
Trnavský básnik Juraj Žembera debutoval v roku 2005 knihou Právo každej noci a po ôsmich rokoch prichádza so svojou druhou básnickou zbierkou V rukavičkách z vlastnej kože (Perfekt 2013). Iste si nájde okruh svojich čitateľov, lebo jeho básne znesú prísnejšie kritériá.
Žembera sa predstavuje ako erudovaný autor s vyzretým skúsenostným zázemím. Živelnosťou a spontaneitou pripomína tvorbu Jozefa Urbana. Ku kontroverznej skutočnosti pristupuje podobne ako Urban s chlapčenským úžasom, ale pod vplyvom vlastného poznania aj s naštrbenou dôverčivosťou. Polemizuje so sebou a so svetom, jeho lyrický subjekt je unášaný vírom spoločenského diania a aktuálnych premien. Už úvodný verš zavrhuje pokojné plynutie a bezproblémovú atmosféru: „Vstúp do deja nech sa v lyrike niečo deje.“ Žemberovou poéziou sa tiahne nepretržitý sled dejových zvratov, protikladov a konfrontačných postupov. Oddáva sa nekontrolovateľnej imaginácii, blízkej k poetike surrealistického videnia. Niekedy je náročné usledovať neusmernený tok jeho myšlienok a súvislostí. Nachádzame tu ponášky na historické udalosti, biblické príbehy a zlomové individuálne rozhodnutia. Otvára množstvo protichodných výziev, ktoré ústia do ťažiskového bodu viny a priznania. Autorská úprimnosť a vysoké nasadenie je pre Žemberu nutnosťou: „iba horím a koľkokrát som už takto zhorel.“ Vnútorné napätie predlžuje formou nedopovedania a odmlčiavania. Prevracia ustálené zvyklosti a prisudzuje im nový významový posun: „Mlčíme deviate cez piate.“ Neuspokojuje sa s definitívnou tézou o vrhnutých kockách a so vzniknutým stavom sa odmieta zmieriť. V básni
Augustová noc po trnavskej rovine cvála sa prihlásil k tvorivému odkazu Miroslava Válka, aby demonštroval svoju pripútanosť k danému krajinnému celku. Žemberovo vnímanie trnavskej roviny je tradičné i obohatené o aktuálnosť. Zaujme neobohranou hravosťou s jemným erotickým podtextom: „Chcem dať prst / na tvoj prs(t) / na počiatku bolo psst.“ Na pozadí ročných období odkrýva vyváženú impresiu: „čo vie leto nažiť / zmení jeseň na farby.“ Žemberova metafora inklinuje k filmovej kompozícii, ktorá má schopnosť vytvárať zhutnený záber, ostrý strih a rýchle striedanie obrazov. Suverénne zvláda viazanú formu, v knižke je viacero vydarených sonetov.
Juraj Žembera stavil na sústredenosť, zážitkovú bezprostrednosť a výraznú komunikačnú líniu. Rovnocennou zložkou tohto hodnotného edičného počinu sú uhrančivé ilustrácie Petra Uchnára.
