Vyhľadávanie
Banská Bystrica, Fakulta humanitných vied Univerzity Mateja Bela 2000
Keď pred troma rokmi J. Kopál v doslove k výberu z literárnokritickej publicistiky M. Jurča konštatoval, že do nej autor nezaradil ani jednu z mnohých štúdií a článkov o literatúre faktu, robil tak s nádejou, že sa táto téma v Jurčovom literárnokritickom podaní čoskoro skompletizuje do nového knižného vydania. K realizácii tohto zámeru došlo v tomto roku, ako prezrádza edičná poznámka, výberom, zoskupením a celkom novou kompozíciou štúdií, polemík, recenzií a bilančných hodnotení, ktoré vznikali počas posledných troch decénií dvadsiateho storočia. Autor nás v ňom sprevádza priestorom paradoxného sveta literatúry faktu, priestorom, v ktorom sa ocitol po normalizačnom primrznutí, oddelený mantinelmi od intenzívnejšej literárnokritickej činnosti v oblasti beletristickej tvorby, ktorá bola pod väčším dozorom „ideovej čistoty a straníckej angažovanosti“. Pohyb na ľadovej ploche literatúry faktu však M. Jurčo nevnímal ako diktát povinných cvikov, naopak, práve diela literatúry faktu ho svojou voľnou jazdou aktívne vťahovali do tvorivého procesu, „demaskovali farizejstvo suverénnych tvorcov, často len kopírujúcich, zhotovujúcich plagiáty a vyrábajúcich sentimentálne gýče, dávali mu viac ako literárna fikcia, najmä tá donedávna konštruovaná podľa kánonu socialistického realizmu“.
Dlhotrvajúci záujem M. Jurča o literatúru faktu bol motivovaný aj jeho neutíchajúcou snahou po nahmatávaní a odhaľovaní morfologickej a druhovej podstaty tohto v mnohých aspektoch paradoxného fenoménu. V úsilí o jeho uchopenie vychádza z korelačnej binarity dvoch ontických prvkov: faktu a fikcie. Prekonáva statické chápanie pojmu fakt a mechanickú predstavu o jeho vzťahu k pojmu fikcia, pričom si rovnako dobre uvedomuje potrebu vnímať literárnu fikciu ako autorský vzťah k faktu, rozvinutie faktu, jeho vysvetlenie, ale aj mravné hodnotenie (S. Zalygin), ako aj skutočnosť, že v autenticite faktu je obsiahnutý aj fakt fikcie (J. Adlt). Váhy ontológie literatúry faktu sa v Jurčovom chápaní vychyľujú v prospech bazálnej faktuality, základnou vlastnosťou literatúry faktu sa stáva verifikovateľná dokumentárnosť. Autor literatúry faktu hrá s čitateľom „hru s otvorenými kartami“: odvoláva sa na pramene, reprodukuje hypotézy, explicitne upozorňuje na odbočenie k výmyslu.
Pri analytickom prístupe k dielam literatúry faktu M. Jurčo zdôrazňuje potrebu prechodu od zberateľského štádia k štádiu produkčnému, v odhaľovaní tvorivého procesu hľadania, niekedy aj blúdenia a chybných pokusov, smerujúcich však k nachádzaniu nového a progresívneho, potrebu tzv. faktotvorby, „schopnosti zaujímavého usúvzťažňovania faktov, odvahy objavovať fakty na základe ich tvorby v komplexných súvislostiach a nečakaných príbuznostiach.“ To je aj jedna zo základných požiadaviek, ktorú M. Jurčo uplatňuje pri hodnotovej identifikácii tvorby autorov literatúry faktu. Odzrkadľuje sa to najmä v jeho interpretačných analýzach ( nad tvorbou V. Zamarovského, Ľ. Zúbka, J. Ponca, V. Ferka a iných, ale aj pri interpretácii esejistických prác P. Straussa, M. Rúfusa, J. Spitzera, A. Marenčina).
Paradoxný svet literatúry faktu sa tak stáva zavŕšením dlhoročného literárnovedného, ale aj osobného záujmu M. Jurča o literatúru faktu, spresňuje a „zoštíhľuje“ žánrové povedomie tohto fenoménu identifikovaním hraničných priestorov s beletristickou tvorbou a populárno-náučnými dielami. Je zároveň motiváciou pre nové genologické a terminologické ukotvovanie literárnych projektov, ktoré dnes v literatúre pre deti a mládež oscilujú medzi účelovou pragmatickosťou a estetickosťou v duchu literárnej postmoderny a ktoré sa vymykajú druhovej koncepcii literatúry faktu. Význam Jurčovej práce treba vidieť ešte v jednom. V neustálej snahe po odbúravaní tukových vankúšov, ktoré nás uspávajú apatickým prístupom k veciam na prvý pohľad neprístupným, zložitým a neriešiteľným a deaktivujú spokojným pocitom dosiahnutého.
Miloš Ondráš
Knižná revue 24/2000
